Hneď na úvod sa musím priznať, že je možné, že mnohé uvedené informácie nebudú úplne presné. Japonských značiek je a vždy bolo dosť veľa a vzťahy medzi nimi sú neprehľadné. Internet je na túto problematiku dosť skúpy a jednotilivé informácie si často odporujú. Navyše úplne najviac linkov je priamo z Japonska na stránky, ktorých znakovú sadu môj prehliadač bohužial nepodporuje (a aj keby podporoval, na nič by mi to nebolo :) ).
“Fenomén” japonských gitár sa objavil niekedy v polovici 70-tych rokov. Respektíve správnejšie by bolo napísať “fenomén japonských kópii”. To bolo obdobie, kedy mala elektrická gitara za sebou už vyše 20-ročnu existenciu a v istých štýloch muziky nezastupiteľné dominantné miesto. Celá história sa točila viac menej okolo značiek Gibson a Fender ( a dodnes je tomu tak isto :) ). A Japonci, ako je o nich známe aj v iných odvetviach, chceli preniknúť aj na trh s elektrickými gitarami. Niektoré japonské firmy vyrábali gitary už oveľa skorej. Ale hlavný “boom” nastal práve v rokoch 70-tych. Tak ako to robia aj mnohé neznáme azijske firmy dnes, aj japonskí výrobcovia sa vrhli predovšetkým na výrobu kópii. Treba povedať, že prvé nástroje budili skorej úsmev, či lútosť, no behom iba pár rokov začali v japonsku vznikať také dokonalé kópie, že to bolo na nejeden súdny spor s originál výrobcom. V podstate už niekedy od polovice 70-tych rokov treba brať mnohé japonské kópie (a nie len tie) dosť vážne. Prelom 70/80-tych rokov je považovaný za najslávnejšiu éru japonských kópii a niektoré modely niektorých značiek z toho obdobia bývaju často považované za kvalitnejšie nástroje, ako dobové originály od Fenderu či Gibsonu !!! V neskorších obdobiach sa mnohé z japonských firiem slušne etablovali na trhu a začali sa venovať produkcii vlastných modelov. Tie, čo mali renomé ako vynikajúci výrobcovia kópii a zostali tomu verné aj naďalej, časom po “dohodách” s originálnymi výrobcami upustili od presnosti konštrukčných či vzhľadových detailov. Kópiam z obdobia prelomu 70/80-tych rokov sa dnes hovorí “lawsuit”, prípadne sa celá táto éra nazýva “lawsuit era”. Lawsuit znamená v angličtine súdny spor. “Lawsuit” sa teda označujú maximálne presné kópie žalovateľné originálnym výrobcom. “Pravý” “lawsuit” by mal mať zachované všetky konštrukčné, materialové a tvarové detaily, zachované rozmiestnenie a fonty nápisov, včetne samotných textov nápisov. Dnes je na ebay v snahe zvýšiť cenu starých japonských gitár v kurze nazývať “lawsuit” kadečo, bezohľadu na to, či je to presná a kvalitná kópia alebo či je to len nepodarená stará napodobenina kdesi z Ázie.
Veľmi zaujímavé je napríklad aj to, že napriek neprehľadému až nekonečnému počtu japonských značiek gitár z toho obdobia, vačsina pochádzala len z malého počtu fabrík a iba zopár firiem malo samostatnú továreň. Dnes je to v Ázii úplne bežné (korejske, čínske, indonézske a neviem aké gitary sa tiež vyrábaju len v niekoľkých fabrikách), no v obdobii 70-tych rokov to bola pokiaľ viem vo výrobe gitár novinka.Úplne najväčšie a najznámejšie boli v Japonsku 2 gitarové továrne – Arai Matsumoku a Fuji-Gen Gakki.
Arai Matsumoku vyrábali gitary už niekedy v polovici 50-tych rokov. Najvačší rozmach mala fabrika práve v 70-tych rokoch, najväčšiu slávu na prelome 70/80-tych a v 80-tych rokoch. Výroba gitár v Arai Matsumoku trvala iba do roku 1987, kedy sa firmy presťahovali vyrábať do Koreje. Matsumoku bola oproti Fuji-Gen Gakki tak trochu “ľudovejšia” firma. Vo fabrike sa vyrábali vždy skorej gitary strednej cenovej hladiny. Vyššie modely si nechali vyrábať iba niektoré firmy nikedy až v 80-tych rokoch. Napriek tomu gitary z Matsumoku vynikajú oproti dnešnej “strednej triede” úplne inou kvalitou ! Osobne som držal za svoj život od Matsumoku veľa gitár (aj keď ešte donedávna som o nejakom Arai Matsumoku ani nechýroval) a vždy išlo o nástroje, ktoré ma nejakým pozitívnym spôsobom zaujali. Na druhej strane treba povedať, že som videl v katalógoch niektorých “matsumoko” značiek na internete aj gitary, ktoré na obrázkoch alebo podľa parametrov boli skorej low-end, ako nejaká stredná trieda, no naživo som takú gitaru ešte nevidel.
Ja vlastním od Arai Matsumoku Les Paul značky Pearl z roku 1977 alebo 78. Je to Les Paul s presným tvarom tela aj hlavy, s lepeným krkom, s dodržanými uhlami medzi krkom a telom, aj medzi hlavou a krkom. Vzhľadovo by malo podľa vykladania hmatníka a podľa lemovania tela a hlavy ísť o model Custom. Má však palisandrový hmatník, nie ebenový a osadený je chromovým hardware, nie zlatým. Telo aj krk je z dreva, ktoré sa nazýva biely mahagón (white mahogany), nie je tam použitý javor na vrchnú dosku.Oproti originálnemu Gibsonu Les Paul má trolinku inú geometriu a telo pri spoji s krkom asi o 5 mm tenšie. Napriek tomu váži úctyhodných vyše 4,5 kg. Skvelá gitara… Okrem tejto gitary mám od Pearl ešte SG-čku, tiež niekedy z konca 70-tych rokov. Natrafil som na ňu náhodou na ebay pri písaní tohto článku. Cena bola fantastická, tak prečo si neurobiť radosť :). Samozrejme aj táto gitara spĺňa pre mňa všetky požiadavky na dobrý nástroj a mám z nej len tie najlepšie pocity. Inak Pearl vyrábal okrem kópii aj vlastný model mahagónovej gitary s lepeným krkom (Pearl Export Series). Vyrábali v tom období dokonca aj gitarové zosilovače, efekty, mixpulty… Ale to už samozrejme nie v Arai Matsumoku a do tohto článku to vôbec nepatrí :).
Niektoré ďaľšie z “matsumoku” značiek:
Aria Pro II je už dosť stará a dodnes známa a existujúca firma. Pôvodne sa tieto gitary predávali pod značkou Aria, neskorej Aria Pro II. Dnes sa vyrábaju drahšie veci v Korei, lacnejši v Číne, limitované edície v USA. Prvé roky “matsumoku” obdobia sa niesli samozrejme v duchu kópii – Stratocastery, Telecastery a predovšetým Les Pauly všetkých cenových kategórii od šrobovaných krkov a nie celkom presného vzhľadu až po lepené krky a materialovo aj vzhľadovo presné repliky konkrétnych modelov, najvyššie verzie osádzané snímačmi DiMarzio ! Práve tieto gitary bývaju užvateľmi na internete hodnotené veľmi vysoko. Časom Aria Pro II prešla na vlastné modely, vždy dokonale zapadajúce do vkusu danej doby. Z Les Paulu si odvodila vlastný model PE (obrázok nižšie), ktorý vyrába ako vlajkovú loď už pomaly 30 rokov od čias “matsumoku” až dodnes. Mimochodom mal som chvíločku k dispozicii gitaru PE-DeLuxe mahagon/javor, lepený krk javor/palisander, tune-o-matic, 2xHB, made in Korea niekedy z polovice 90-tych rokov (cca 20 000,- Sk) a keby som mal peniaze na kupu gitary len-tak pre radosť, kúpil by som si ju, ako sa mi páčila…
Westone je značka, ktorá sa začala vyskytovať začiatkom 80-tych rokov. Prvé modely Westone vychádzali tak, ako aj mnohé iné “matsumoku” značky z gitár Alembic – drevený vzhľad, priebežný krk s dolepenými bokmi tela, osadenie snímačmi a hardware vychádzajúce z Les Paulov. Takýchto gitár som držal v rukách viacej a vždy išlo o slušné nástroje s dobrým sustainom. Neskôr začali vyrábať Westone aj modernejšie designy. Zaujímavosťou je, že svoj model gitary mal u Westone napríklad Trevor Rabin (Yes).
Vantage je firma tiež z 80-tych rokov. Okrem klasických “matsumoku durcháčov” vyrábali rôzne gitary tradičnejších, aj odvážnejších tvarov. Vyrábali aj veľmi pekné pololubové nástroje. Ja som mal k dispozícii istú dobu gitaru The Gost, čo bola voľnejšia kópia Gibsonu The Paul. Gitara v podstate les pauloveho tvaru, s vlastným tvarom hlavy, mahagonové telo a lepený mahagónový krk. Originál Gibson The Paul naživo nepoznám, tak neviem posúdiť, nakoľko bola táto gitara konštrukčne presná, v každom prípade však mala slušný sustain a pekný zvuk – tak, ako som u gitár z Arai Matsumoku zvyknutý. Zvláštosťou bolo pre mňa, že tune-o-matic kobylka nebola do tela posadena v kovových púzdrach, ale priamo do dreva…
Epiphone je stará USA firma. Značka patrí už od roku 1957 Gibsonu. V 70-tych rokoch vyrábal Epiphone v Arai Matsumoku vlastné, často dosť zvláštne modely.
Washburn je tiež klasická americká firma. V Matsumoku vyrábali od konca 70-tych rokov rôzne modely – tradičnejšie, aj menej tradičné. Mimochodom to tremolo nižšie na obrázku je vážna pecka – hral som raz na “matsumoku” Washburne s takým tremolom. Zaujímavé je, že to tremolo je osadené iba zvrchu gitary – nemá spodný blok s pružinami a nejde skrz telo.
História Fuji Gen Gakki tovarne je často spajaná so značkou Ibanez. Firma Elger/Hoshino (Ibanez) v roku 1966 presunula vlastnú výrobu do zabehnutejšej väčšej továrne Fuji Gen Gakki. Fuji Gen Gakki / Ibanez ale nikdy nebola spoločná firma. Fuji Gen Gakki nikdy nebola ani výhradná fabrika pre Ibanez a Ibanez nerobil nikdy gitary výhradne vo Fuji Gen Gakki. Keď už je ale o tom reč, Ibanez je dnes asi najznámejšia japonská značka, s jednou z najdominantnejších pozícii na trhu. Firma existuje už niekedy od začiatku 20. storočia. Do širšieho povedomia sa dostala tak, ako aj ďalšie japonské firmy v 70-tych rokoch kópiami. Tu treba uviesť na pravú mieru, že napriek “legende” nie všetky Ibanezové kopie boli zrovna dobré gitary. Osobne som držal v ruke niekoľko Les Paulov Ibanez naozaj mizernej kvality, navyše konštrukčne veľmi “oklamanými” – šróbované krky, namiesto masívnej vrchnej dosky iba vypuklá preglejka s dutinou medzi vrchnou a spodnou časťou tela. Viem, že vyrabali aj presne repliky, ale asi ich príliš veľa nebolo, pretože ani na internete sa s nimi človek nestretne zrovna často. Ibanez od kópii prešiel postupne k vlastným modelom. Už koncom 70-tych rokov vyrábal akési “medzimodely” medzi kópiami a vlastnými designami. Napríklad modely Performer konštrukčne vychádzali z Les Paulu, s mierne upraveným designom. V 80-tych rokoch si išiel Ibanez svoju líniu moderných gitár stredných cenových kategorii. Koncom 80-tych rokov Ibanez podpisal spoluprácu s niekoľkými významnýmii gitaristami (Vai, Satriani… …), čo mu pomohlo k špičke medzi výrobcami.
Niektoré z ďaľších “fujigen” firiem:
Greco je typická “kópiistická” firma. Špecializovali sa na všetko známe, najviac samozrejme na gitary od Gibsonu a Fenderu. V ramci Fenderu, či Gibsonu mali v ponuke vždy hneď viacej verzii – Stratocaster s veľkou hlavou, s malou hlavou atď., pri Gibsonových modeloch boli ešte systematickejší – Les Paul Standard, Custom, DeLuxe, Junior… Samozrejmosťou je presné dodržiavanie materiálov a konštrukcie. Hlavne na prelome 70/80-tych rokov je presnosť kópii Greco mimoriadne vysoká, niektoré vyššie modely mali napríklad nitrolakový povrch, tak ako aj pôvodné Gibsony a Fendery z 50-tych rokov. Zaujímavosťou je, že pôvodne sa gitary Greco až do roku 1975 vyrábali v Arai Matsumoku. Firma dodnes vyrába kópie vysokej kvality, aj keď nie 100% presné a časť výroby je v Korei. Na internete som sa pár razy stretol s názorom, že Greco bola značka Ibanezu pre japonský trh. Nie je to pravda. Greco má s Ibanezom tak ako aj mnoho ďaľších značiek spoločnú v Japonsku len továreň.
Fernandes / Burny je firma, kde mali výrobu kópii porozdeľovanú medzi 2 značky. Ako Fernandes sa vyskytovali predovšetkým kópie Fenderov a neskôr aj vlastné modely a pod značkou Burny sa vyskytovali repliky modelov od Gibsonu. Takisto gitary Burny sa vyznačovali vysokou kvalitou a detailovou presnosťou. V istom obdobii zdobil hlavy Les Paulov Standard či Goldtop aj originálny, v presnom gibsonovom fonte vyvedený nápis Les Paul. Ten tam vydržal pochopiteľne iba dosť krátke obdobie a nahradil ho nápis Super Grade, aj keď font zostal naďalej. Inak Fernandes je dodnes funkčná firma, vo svete celkom uznávaná, so zaujímavou ponukou gitár. Pod značkou Burny sa ešte donedávna vyskytovali kópie Gibsonov, samozrejme s malými designovými odlišnosťami. Či sa pod touto značkou vyrábajú gitary aj dnes neviem.
Fender / Squier je v podstate najprominentnejšia firma, čo kedy vo Fuji Gen Gakki vyrábala pod vlastnou značkou. Nie je to síce prvá americká značka vyrábaná v Japonsku ako sa tvrdí (Washburn vyrábal v Arai Matsumoku pár rokov skorej), ale aj tak je príchod Fenderu do Japonska veľmi významný. Firma Fender Japan bola založená v roku 1982. Americký vlastník Fenderu CBS sa v podstate celé 70-roky trápil s nižším záujmom o Stratocastery, či Telecastery, takže dovtedy čisto americká výroba sa stávala málo rentabilnou. Medzi gitaristami bol oveľa väčší záujem o Les Pauly. Takisto kvalita Fenderov hlavne druhej polovice 70-tych rokov bola veľmi rozporuplná a kolísavá. A jednou z posledných kvapiek boli pre vedenie práve firmy ako Greco alebo Tokai (spomeniem ešte neskorej) a ich presné repliky. Pôvodne plánoval Fender dodávať japonské gitary hlavne na japonský trh, no veľmi rýchlo záujem o nástroje prejavili aj v Európe. Fender Japan sa teda rozhodol, že do Európy sa budú gitary dodávať pod značkou Squier. Japonské gitary mali teda logo Fender s malinkým Squier a európske mali logo Squier s malinkým Fender, inak išlo o totožné nástroje. V sériovom čísle mali písmenka JV (Japaneese Vintage) a dodnes sa medzi gitaristami označujú ako “Fender JV” alebo “Squier JV”. Pod oboma označeniami sa vyrábali všetky modely vo viacerých variantách – 50’th style, 60’th style, 70’th style, koniec koncov vo Fuji Gen Gakki to mali dobre nacvičené už na gitarách Greco. Medzitým americký Fender prechádzal vlastníckymi zmenami a USA gitary z tohto obdobia išli s kvalitou ešte nižšie. Začali sa preto vo Fujigen vyrábať aj presné repliky konkrétnych modelov ako 57’strat, 62’strat a pod. Na tieto Fender Japan osádzal originál USA snímače a snažil sa o maximálnu autenticitu. Postupom času sa Fender vo Fuji Gen Gakki dobre udomácnil a dodnes tam vyrába komplet výrobný program, no bohužiaľ nie na európsky alebo americký trh. Gitary Fender JV (s maličkým logom Squier) sa dali v Európe kúpiť ešte v polovici 90-tych rokov. Na niekoľkých kúskoch som hral – išlo o úplne inú ligu, ako Fender Mexico, pritom v podobnej cenovej relácii. Značka Squier časom zostala pre low-end, v súšasnosti z Číny a Indonézie. Raz v živote som hral na pôvodný Squier JV Stratocaster. Bol to viac než slušný nástroj pekného výzoru. Inak príchod Fenderu do Fuji Gen Gakki a do Japonska vôbec znamenal hlavne koniec presných japonských kópii. Fender je citlivý najmä na tvar hlavy, takže od tohto obdobia už japonské fendrové kópie stratili veľkú časť svojho čara.
Orville / Orville by Gibson je značka pod ktorou začal Gibson v roku 1984 vyrábať vo Fujigen lacnejšie verzie svojích modelov, niečo ako dnešný Epiphone. Orville je inak prvé meno zakladateľa firmy – Orville Gibson založil firmu Gibson v roku 1894. Išlo v podstate podobne ako pri gitarách Burny a Greco o veľmi presné repliky, niektoré modely s nitrocelulóznym lakom. Je zaujímavé, že na rozdieľ od niektorých Greco alebo Burny žiadny Orville Les Paul Custom nemal nikdy ebenový hmatník, všetky gitary Orville mali vždy iba palisandrový. Kvalitatívne sú podobne ako Greco a Burny aj Orville hodnotené dosť vysoko. Výroba gitár Orville trvala iba do roku 1993, niektoré zdroje uvádzajú 1995. Následne však od roku 1998 pokračoval Gibson výrobou gitár pod značkou Epiphone určených takisto, ako aj Orville predtým, výhradne na japonský trh. Tieto Epi majú oveľa zhodnejšie črty s originál Gibsonmi, ako korejske a čínske Epiphone, ktoré sa už predtým predávali a dodnes aj predávajú v Európe a USA. Japonské Epiphone sa pre japonský trh vyrábaju dodnes, aj keď neviem naisto, či stále v továrni Fuji Gen Gakki. Inak podobne ako u Fenderu, aj príchod Gibsonu do Japonska znamenal pre firmy ako Burny a Greco koniec presnosti detailov. Gibson kupodivu toleroval a dodnes toleruje tvar hlavy, čo mu však vadilo a v čom museli ostatné firmy ustúpiť bola zvončeková krytka výztuže a perleťové vykladanie hlavy.
Z ďaľších japonských značiek treba rozhodne spomenúť Tokai. Firma vždy bola a aj je zameráná predovšetkým na repliky Fenderov a Gibsonov. Históriu značky presne nepoznám, ale pokiaľ vychádzam z kalógov na “domovskej” tokajovskej stránke, tak ešte v roku 1973 sa pod značkou Tokai predávali iba banja a kópie Gibsonov sa predávali pod značkou Goban, samozrejme v klasickom gibsonovskom fonte :). Od roku 1978 bol pod značkou Tokai komplet gibsonovsky a fenderovsky sortiment, mimoriadne presných konštrukčných a designových detailov. Isté krátke obdobie sa na Les Pauloch objavoval aj originálny nápis Les Paul, rýchlo ho však nahradil nápis Love Rock lespaulového fontu, ktorý je tam až dodnes. Pár rokov po príchode Fenderu do Japonska sa zmenil tvar hlav fenderových kópii. Koncom 80-tych rokov sa Tokai pokúšal aj o nejaké vlastné moderné designy. Niekedy v polovici 90-tych rokov sa časť výroby presunula do Kóreje, kópie Gibsonov odtiaľ už ovšem majú iný tvar hlavy. Tokai mal v Japonsku vždy vlastnú fabriku a potrpel si na kvalitu materiálov a precíznosť výroby a spolu s Greco a Burny sú práve tieto japonské kópie považované za najdokonalejšiu alternatívu k drahším originálom.
Yamaha je japonský megakoncern vyrábajúci sortiment od lodných motorov, cez pretekárské motorky, koncertné krídla, dychové nástroje, klávesy, zvukové procesory, štúdiové monitory až po elektrické gitary. Je fascinujúce, že aspoň v oblasti hudobných nástrojov má v ponuke výrobky od strednej triedy až po úplnú špičku. Yamaha vyrábala hudobné nástroje takmer odjakživa, elektrickým gitarám sa venuje asi 40 rokov. Ako v podstate asi každá japonská firma si prešla aj Yamaha obdobím kópii. Tie nie sú až tak rozšírené, ako u iných značiek, ale aj tu sa dajú nájsť docela presné repliky aj Les Paulov, aj Stratocasterov včetne nápadne podobných fontov nápisov. Popritom sa Yamaha zameriavala aj na vlastné designy, ich pôvodný a celkom obľúbený model sa nazýval SG. Bola to gitara vzdialene pripomínajúca Gibson SG. Konštrukčne vychádzala z Les Paulu – lepený krk, 2xHB, tune-o-matic kobylka, 4 potenciometre. Vyrábala sa vo viacerých prevedeniach. Na takejto gitare hrával u nás v 80-tych rokoch Michal Pavlíček. Yamaha je známa tým, že vyrába výlučne vo vlastných fabrikách. Je tomu tak aj dnes, keď je komplet výroba na Taiwane.
ESP (Electric Sound Products) je firma, ktorá začínala v 70-tych rokoch v Japonsku ako firma na výrobu náhradných dielov. Zasielali zákazníkom na dobierku rôzne polotovary – krky, telá, súčiastky. Prípadne celé stavebnice na poskladanie napríklad komplet Stratocasteru, či Telecasteru. Traduje sa, že vyrábali diely aj pre iné firmy, ako Kramer, Jackson. Neviem, či je to pravda, ale kľudne to tak mohlo byť. V 80-tych rokoch začali predávať aj vlastné modely nástrojov, aj keď vždy silne ovplyvnené známymi designami hlavne od Gibsonu. Dnes firma ESP prežíva svoje zatiaľ najslávnejšie obdobie. Veľkú zásluhu má na tom asi Metallica, ktorá ich gitary hojne používala ešte za čias, keď nešlo o nijak zvlášť známu firmu. Na lacnejšie verzie svojích gitár má ESP značku LTD, ktorú milujú predovšetkým tí najtvrdší metalisti. Ale to už s Japonskom nemá vôbec nič spoločné. Podľa všetkého mala ESP v Japonsku vždy vlastnú fabriku a je veľmi pravdepodobné, že vyrábali japonské verzie gitár pre mnohé americké firmy, ako Jackson a pod. Sú to však iba moje domnienky. Čo sa vie málo je, že ESP v Japonsku v súčasnosti vyrába kópie tak, ako za starých časov všetky ostatné firmy. Na klasické kópie používa značku Edwards a na luxusné gitary Navigator. Práve Navigator je zaujímavý tým, že filozofiou značky je ponúkať čo najluxusnejšie repliky slávnych modelov, podstatne kvalitnejšie, ako radová produkcia originálnych firiem. Niečo ako Custom Shop. Ceny tomu samozrejme zodpovedajú, pretože napríklad používané Les Pauly Navigator sa bežne predávaju aj za 4000 a viac dolárov, Stratocastery za vyše 2000 !!! Skrátka kto chce dokonalý Les Paul, aký mu ani Gibson len tak neponúkne a nelipne silou-mocou na značke, može si kúpiť ESP Navigator. Ja som samozrejme takú gitaru v ruke nedržal a predpokladám, že ani tak skoro držať nebudem, ale bol by som na to veľmi zvedavý. Okrem týchto dvoch značiek ešte donedávna používal ESP aj značku Seymour Duncan, pod ktorou vyrábal drahé repliky Fenderov. Aké by mali byť rozdiely medzi gitarami Navigator a Seymour Duncan neviem…
Gratulujem všetkým, ktorí sa dočítali až sem :). Pôvodne som myslel, že spomeniem iba zopár zaujímavých faktov z histórie japonských gitár, o ktorých sa veľmi nevie. No ako som sa do toho sám ponáral hlbšie, informácii pribúdalo. Chvíľu som rozmýšlal, že to rozdelím na 2. časti, Arai Matsumoku a Fuji-Gen Gakki. Ale nakoniec som usúdil, že by to zostalo zbytočne menej prehľadné. A aj napriek rozsahu textu mi je úplne jasné, že mnohé veci sú spomínané iba veľmi povrchne a mnohé nie su spomínané vôbec. To už tak pri podobných pokusoch mapovať nejaké obdobie väčšinou býva :).
Ak má niekto z čítania dojem, že sa až príliš často spomínajú na úkor iných gitary typu Les Paul, tak vysvetlenie je jednoduché. Okrem toho, že mám model Les Paul rád, tak objektívny fakt je ten, že práve v obdobiach, na ktoré som sa zameriaval (70-te roky, prelom 70/80-tych rokov) boli gitary Les Paul mimoriadne obľubené a gitaristami používane oveľa častejšie, ako napríklad Stratocastery. Vôbec Gibson bol medzi gitaristami rozšírenejší, ako Fender. Čiže aj japonské kopírovacie firmy sa oveľa častejšie zameriavali na modely od Gibsonu a špeciálne najviac práve na Les Pauly.
Vo fóre padajú často otázky typu … “Veľmi sa mi páči Les Paul, ale na originál nemám. Poraďte prosím…” … a veľa podobných. V podstate najjednoduchšia rada je kúpiť nový Epiphone – aké sú, také sú, ale v zásade sú to celkom hrajúce gitary. Lenže nie je to tak celkom úplne jediná možnosť. Po svete koluje veľa japonských kópii, ktoré majú veľmi dobrý chýr, ktoré veľmi dobre vyzerajú, ktoré sú už pekných pár rokov správne vyhraté, a ktoré sa dajú kúpiť za veľmi dobré peniaze. Je úplne jasné, že kupovať takúto gitaru naslepo cez ebay vyžaduje istú dávku kaskadérstva. Ovšem ja sám za seba môžem povedať, že ak by som si išiel kupovať Les Paul do dajme tomu 20 000,- , tak na 100% si nekúpim nový korejský alebo čínsky Epiphone, ale s kľudným svedomím by som riskol kúpu nejakého pekného “lawsuit” z ebay-u. Koniec koncov presne to som aj spravil pri písaní tohto článku :)…
Arai Matsumoku – história, katalógy, diskusné fórum…
Tokai – história, katalógy, diskusné fórum…
Squier “JV” – história, fotky…
Guitars Japan – stránka venovaná japonským gitarám
PS: Všetky fotky sú z internetu.
