Milí priatelia,
Som naozaj rád, že aj keď síce po dlhšom čase ale nakoniec predsa mám opäť príležitosť podeliť sa s vami o novinky z dielne slovenského výrobcu nástrojov – mladého šikovného Petra Kšiňana pod značkou pkGuitars. Jedná sa o vydarený kúsok vyrobený na objednávku z pomyselnej kategórie moderných gitár inšpirovaných rokmi overenou klasikou.
Na počiatku celej cesty stála myšlienka kvalitného nástroja s hlavným zreteľom na dva aspekty: ergonómia a váha. Pravdepodobne všetci z nás registrujú v tejto oblasti v skutku inšpirujúci prístup značiek akými sú Kiesel alebo Strandberg, ktoré sú v našich končinách asi najznámejšími zástupcami veľkovýroby moderných typov elektrických gitár a basgitár. Na prvý pohľad človeka dokáže zaujať krk bez hlavy a “vejárovité” osadenie pražcov z titulu multimenzúrového dizajnu. Z hľadiska konštrukcie strunových nástrojov nie sú tieto koncepty ničím novým ani prekvapujúcim, avšak medzi hráčmi na elektrické gitary zaznamenali signifikantný ohlas až v posledných rokoch a to aj vďaka vyššie spomínaným značkám. Multimenzúrový dizajn je z hľadiska hrateľnosti nástroja kľúčový pri tzv. “extended range” gitarách, teda gitarách s viac ako 6-timi strunami. V kategórii 7-strunových gitár nie je ešte tento aspekt natoľko významný a preto aj známe značky ponúkajú takéto nástroje skôr výnimočne, avšak pri 8 a viac strunových “harfách” už možno povedať, že sa stáva takmer nevyhnutným. Len na okraj, ak sa pýtate, na čo je komu viac než 6 strún na gitare, stačí navštíviť obľúbený zdroj inšpirácie youtube a stráviť pár minút sledovaním mien ako Charlie Hunter, Tosin Abasi alebo Felix Martin (každý z úplne iného spektra hudobných žánrov). Aj na slovenskej scéne ste mohli postrehnúť Petra Luhu s jeho 8 strunovým kúskom od Miloša Klasa. Výhody headless multi-scale prístupu sa ale vedia prejaviť aj na štandardných 6 strunových nástrojoch. Takmer do dokonalosti ich zužitkoval vo svojich návrhoch Ola Strandberg, ktorý svoju značku úspešne posunul od kusovej zákazkovej výroby známej len fajnšmekrom až do segmentu veľkovýroby známej po celom svete. Na trhu slovenských výrobcov sa už v minulosti prezentoval zaujímavým headless fanfret kúskom aj Igor Keller.
Dnes si dovoľujem prihodiť pár fotiek najnovšieho prírastku z dielne pkGuitars, ktorý sa bez ostychu hlási k uvedenej triede headless multi-scale gitár. Výber driev pripomína osvedčený cinkavý štandard stratocastru – telo z výberovej jelše a javorový krk s javorovým hmatníkom, presnejšie v tomto prípade ide o kúsky, ktoré by na sociálnych sieťach jednoznačne spadali pod hashtag #woodporn – krásne dva kúsky obláčikového javoru (quilted maple) na krku prekladané orechom a očkový javor (birdseye maple) na hmatníku. V kvalite headless hardwaru je jednoznačne jedným z top výrobcov nemecký ABM. Na požiadavku bola gitara pripravená takým spôsobom, aby sa pri prestruňovaní dalo jednoducho a bez potreby spájkovania typovo zmeniť jej osadenie snímačmi. Opäť z hľadiska riešenia rokmi overená klasika konštrukcie stratocastrov. Na mieru bolo spoločne s nástrojom vyrobených viacero pickguardov, každý v inom osadení – 3x single coil BKP Apache pre nekompromisný tón stratocastru, 2x humbucker BKP The Mule pre zvuk verný prelomu 50-tych a 60 -tych rokov a osvedčená voľba setu Seymour duncan Vintage Stack Tele, ktorá nikdy nezahanbí. Celkovú váhu v osadení s tele pickguardom sa podarilo vo finále dostať na úctyhodne nízku hranicu 2,2 kg. Gitara je napriek svojej nízkej hmotnosti a aj objektívne pomerne malému objemu hmoty krásne rezonantná. Ak by sme sa zahrali na gitarových someliérov, núka sa poetický dodatok typu “pevných konkrétnych basov a spievajúcich výšok”. Na prvý pocit človeku nezvyknutému na headless nástroj možno chýba tak vizuálne ako aj z hľadiska rozloženia váhy nástroja samotná hlava. Rovnako šikmé osadenie pražcov najmä vo vyšších polohách sprvoti na seba upozorní, ale každému skúsenejšiemu harcovníkovi po chvíľke hrania postupne začne pôsobiť prirodzene. Krk v tomto prípade nebol predmetom inovatívnych prístupov na štýl EndureNeck od Strandbergu, ale ostal verný zaužívaným chodníčkom vo forme veľmi príjemného symetrického profilu moderného C. A keďže rozdiel menzúr medzi vrchnou a spodnou E strunou je len 0,5 palca, adaptácia na takto (svojím spôsobom) špecifický nástroj je naozaj bezproblémová a rýchla.
Peťo ahoj. Dovolil som si pred našim rozhovorom spraviť také menšie intro ku jednému kúsku z Tvojej pomerne nedávnej produkcie, ktorý si nazval Ghost. Headless gitár som už z Tvojej výroby zaregistroval viacero, ale tento kúsok je opäť výnimočný. Povedz nám o ňom viac.
Ahoj, v prvom rade vďaka za pekný úvod. Začnem teda názvom – ghost, teda duch – ten mi bol jasný hneď ako som riešil tvary tela tohto modelu. S dizajnovaním to býva tak, že človek trávi za počítačom dlhé hodiny, pridáva, uberá tvary, no nakoniec to aj tak “pokrčí a vyhodí do koša”. Inak tomu nebolo ani s týmto modelom. Pri už neviem koľkej verzii dizajnu sa mi to telo začalo podobať na ikonického ducha z hry Pacman a teda po úpravach boli tvar aj názov modelu na svete. Už “len” vymyslieť zvyšok tela, ale ten prekvapivo išiel príjemne od ruky.
Na začiatku tohto modelu stála predstava výroby ľahkej kompaktnej gitary, na ktorej by sa dali jednoducho meniť typy snímačov. Na základe tohto prišla automaticky voľba headless prevedenia s pickguardom a využitia ľahkého a rezonantného dreva.
Celkovo to bola príjemná robota. Často príde zákazník s predstavou, že chce kópiu strakáča, len tam chce zmeniť to, alebo tamto. Taká zákazka vie dosť zväzovať ruky kreativite. V tomto prípade to ale bolo presne naopak, využil som predstavy a vychytávky ktoré som niekde videl alebo mi napadli kedysi pri výrobe iných nástrojov.
Určite sa teším na ďalšie kúsky z tohto špeci modelu, je tam kopec priestoru na rozmach :)
My dvaja sa poznáme už dáky ten piatok ako sa vraví, ale keď tak nad tým rozmýšlam, vlastne sme sa nikdy nebavili o Tvojich začiatkoch a o živote, ktorý Ťa postupne zaviedol až ku dnešnému dňu. Ako to teda s Tebou bolo – prečo práve výroba gitár? Ako si sa k tomuto remeslu dostal a ako dlho sa mu venuješ?
Výrobe gitár sa venujem už zhruba pätnásť rokov. Ešte na drevárskej strednej som dostal chuť učiť sa hrať na gitare. Samozrejme moja povaha mi nedovolila kúpiť si squiera za “stopade” a tak mi napadlo vyrobiť si gitaru vlastnoručne. V tých časoch som bol silne ovplyvnený koncertom Deep Purple – Melbourne 1999 a tak pri výrobe padla voľba dizajnu podľa modelu Musicman Steve Morse. V rodine mám samých majstrov, takže mi mal kto pomôcť, nekonečným zdrojom informácií sa mi stal vtedy rozmáhajúci sa internet. Výsledok bol, povedzme, funkčný a nepolámal sa pod ťahom strún :)
Na nejaký čas bol pokoj, neskôr som si však vyrobil ďalší kúsok s transplantáciou dielov z prvej. Prišli aj prvé gitary pre kamošov, prelakovačky a nakoniec aj prvé objednávky na výrobu od cudzích ľudí. Cesta to nebola krátka ani jednoduchá, podstatné bolo ale zvyšovanie kvality pri každom ďalšom kuse.
Počas štúdia na drevárskej výške vo Zvolene som sa stretol s Martinom Čulíkom, ktorý ma zastrešoval a pomáhal mi so súťažnými a záverečnými prácami, v ktorých sme sa venovali výskumu akustických vlastností rôznych drevín, ktoré sa používajú pri výrobe elektrických gitár a bás. Po doštudovaní bolo teda moje smerovanie viacmenej isté, keďže to bol môj koníček a už som o tom čo to vedel.
Viem o Tebe, že aj keď sa občas z dôvodu časového vyťaženia trochu brániš, predsa len robíš aj servis nástrojov a všakovaký tuning, od nastavenia, prerábky elektroniky, dressingu či prepražcovania až po refiniš vrátane čoraz populárnejšieho a žiadanejšieho relicovania. Priznaj sa, ktorú robotu máš najmenej rád?
Vyslovene nerád nemám asi žiadnu robotu spojenú s gitarami/basami. Každý jeden krok má niečo do seba, niektoré úkony vedia byť fyzicky náročné, ako napríklad pražcovanie a úprava pražcov, ale po krátkom oddychu je to v poriadku. Dosť dlho mi však niekedy trvá rezanie dreva. Ani nie samotný úkon rezania, ale odhodlanie zarezať, pretože ubrať z materiálu je jednoduché, no pridať už je iný príbeh. Keď mám rozpíliť výstavnú dosku, ktorej hodnota dosahuje výšku mesačného príjmu dospelého jedinca, tak sa mi aj kolená roztrasú :D
Inak. keď už sme spomenuli aj ten relic, zaujíma ma Tvoj pohľad na vec. Ja som skôr z tej skupiny ľudí, ktorých každý ťukanec zabolí. Na druhú stranu, nemôžem zatĺkať, keď na mňa na facebookoch vyskočí fotka 40 ročného zodratého strakáča, nenechá ma veru chladným a musím uznať, že na relicu je niečo živelne príťažlivé. Aký je to pre Teba pocit, postaviť sa nad nástroj so zadaním napodobniť desiatky rokov jeho používania? Predstavujem si Ťa so šrobovákom v ruke a škodoradostným úsmevom :D Alebo je bližšie k pravde verzia spoteného čela s výčitkami, prečo to tí ľudia od Teba chcú?
Z pohľadu výrobcu je to pre mňa jedným slovom oslobodzujúce. Keďže pracujem vo veľkej väčšine s nitro lakmi, kde hrúbka finálnej povrchovej úpravy sa ráta v desatinách milimetra, sú tieto povrchovky dosť náchylné na poškodenie. Stačí aby som čerstvo nalakované telo položil na nejakú nerovnosť a táto zanechá odtlačok. Pri relicu sa nejaké opatrné zaobchádzanie nerieši. V poslednej dobe som na tradičnom nástroji (strakáč, teliatko…) nerobil lak v stave nového, relic je u nás dosť v obľube, čo ma teší. Spraviť dobrý relic je ale umenie, pretože to má vyzerať ako keby si nástroj prešiel 50 rokmi aktívneho hrania a nie dvoma hodinami otĺkania, ťahania za autom alebo opaľovania zapaľovačom. Najviac som si užil relicovanie originálneho P-bass z roku 1959, ktorý bol počas svojho života neodborne prelakovaný a mojou úlohou bolo dostať ho do stavu, v akom by bol v súčasnosti bez tohto zásahu. Takže relic robím určite s úsmevom na tvári :)
Skús nám teraz priblížiť aspon trochu samotný proces výroby. Ako u Teba v hrubých rysoch vyzerá? Povedzme, že som nevysvetlitelnými cestami dospel k presvedčeniu, že si jednoducho musím dať u Teba vyrobiť kúsok, ktorý mi nedá spávať. Našiel som Tvoju stránku na facebooku https://www.facebook.com/pkGuitars/., napísal Ti plný emócií a očakávaní, po čom mi srdce piští. A teraz so zatajeným dychom čakám na Tvoju reakciu ako na správu od milenky. Čo ma vlastne čaká? Ako to bude celé prebiehať a čisto pre predstavu, o akých časových horizontoch sa tu asi bavíme pri výrobe gitary / basgitary?
Postup vždy záleží od človeka ktorý ma kontaktuje.
Niekto napíše, že chce nejakú gitaru a je na mne, aby som ho nasmeroval tým smerom, ktorým v skutočnosti chce ísť – vtedy zisťujem všetko od štýlu hudby, ladenia, hudobných preferencií, častokrát ich koníčky mimo hudby, obľúbené farby a čokoľvek, čo by mohlo ovplyvniť výsledné prevedenie nástroja. Väčšinou mám voľnejšiu ruku vo voľbe detailov.
Ďalšia skupina ľudí už zhruba vie čo chce, zisťuje možnosti (ktoré sú takmer neobmedzené), debata o nástroji je na vyššej úrovni, posielame si fotky detailov, ktoré sa použijú na nástroji a veľmi často je výsledný nástroj diametrálne odlišný od pôvodnej predstavy počas prvej komunikácie.
Potom mi píšu aj ľudia, ktorí majú presnú predstavu o tom čo chcú, zadajú objednávku a už len čakajú.
Po tom, čo si ujasníme predstavu o nástroji, nasleduje kalkulácia výslednej ceny, po tej buď úprava predstáv, alebo rovno dohodnutie financovania. Samotná výroba netrvá dlho, avšak príprava vie byť zdĺhavejšia, takisto aj niektoré súčiastky bývajú horšie dostupné. V súčasnosti mi trvá výroba od vyplatenia zálohy zhruba 3-6 mesiacov. Celé toto obdobie býva spravidla vyplnené viac-menej pravidelnou komunikáciou, kondenzáciou rôznych nápadov a príležitostnou zmenou v dizajne.
V jednom z predchádzajúcich článkov som sa rozprával s Maťom z Grunt Guitars aj o výrobe vlastného hardwaru. Ako si na tom Ty? Viem, že si sa napríklad už dávno pohrával s myšlienkou navíjania vlastných snímačov. Čakajú nás týmto smerom novinky z Tvojej dielne? Stretávaš sa u svojich zákazníkov so špecifickými požiadavkami, vzniká v rámci Tvojej produkcie priestor a dopyt po vývoji týmto smerom?
Svetový trh, na ktorý sa snažím viac dostávať, je v tomto ohľade niekde inde. U nás som sa zatiaľ stretol s tým, že takmer každý chce diely na svoj nástroj od renomovaných výrobcov, lebo už keď sa robí, tak nech je to ako sa patrí! Darí sa mi však presviedčať zákazníkov na ručne vinuté snímače od českých RM pickups, ktoré majú, podľa mňa, výborný pomer cena/kvalita. Výroba vlastných snímačov je v súčasnosti pre mňa investícia, ktorú si nemôžem dovoliť, avšak nie z finančného hľadiska, ale najmä časového. Niekto povie, že snímač je len medená cievka s magnetom, lenže tých možností je obrovské množstvo od rôznych magnetov, cez rôzny rozmer, materiál a povrchovú úpravu drôtu až po spôsob vinutia a tvar cievky. Každá táto časť ovplyvní zvuk snímača do určitej miery. Aby som toto všetko ovládol, stálo by ma to desiatky až stovky hodín, ktoré radšej venujem skvalitneniu výroby nástroja a výrobu snímačov prenechám niekomu, kto je “zažratý” do snímačov tak ako ja do výroby nástrojov.
