Ahojte, gitaristi a basgitaristi! V dnešnom špeciále sme si pre Vás pripravili rozhovor s jednou z najvýznamnejších „šedých eminencií“ československej populárnej hudby, a to s Lacom Lučeničom.

Laco, vítam Ťa a ďakujem, že si prijal pozvanie.
Ahoj. Vďaka za pozvanie.

Začneme rovno prvou otázkou. Ako si sa vlastne dostal k hudbe?

No, mňa hudba oslovila nejako od malička. To boli reakcie na hudbu, dokonca aj na také typy hudby, ktoré som potom nejak veľmi neregistroval, dychovky a podobne. Spomínam si, že ako malý som pochodoval okolo stola a hral som na nejaký virtuálny nástroj tie veci, ktoré som počul. Ja som mal to šťastie, že som sa narodil začiatkom päťdesiatych rokov, čiže som vstúpil s tými najzdravšími a najpočúvajúcejšími ušami do šestdesiatych rokov, čo bolo priam neskonalé obdobie na hudbu, tak tam ma to už úplne pohltilo so všetkým, čo k tomu patrí.

A keď sa pozrieme na tvôj prvý nástroj, čo si mal ako prvé? Gitaru alebo basgitaru?

No, úplne prvý nástroj bola nejaká lacná španielka, ale vzápätí som sa dostal k požičanej basgitare, ktorá patrila staršiemu bratovi môjho spolužiaka. Typ si nespomeniem, ale bola to jedna z prvých našich basgitár. Ale keď som ju musel vrátiť, tak mi rodičia kúpili Jolanu Pedro 6-strunovú basgitaru. A zaujímavé je, že asi po mesiaci, čo som ju mal, tak som ju prerobil na 4-strunovú.

K tomu sa viaže určite aj prvý aparát. Spomenieš si, čo si mal?

No, ja som dlho aparát nemal. Ja som používal rádio. Myslím, že som takto dve alebo tri rádia aj zničil. A potom boli staré AZK-čka a až potom neskôr, keď sme tú hudbu začali brať trochu vážnejšie, tak prišli aj prvé aparatúry. Ale keď sme skúšali v nejakých kulturákoch alebo  v kine, tak tam prekvapivo mali vlastnú aparatúru.

A na prvú kapelu si spomenieš? Prípadne, či tam hral niekto známejší?

No, známejší ani nie. Ale to boli ľudia z môjho blízkeho okolia. Jediné, čo bolo veľmi konkrétne, bolo, že veľmi dlho som bol vždy v každej kapele najmladší. Tam boli ľudia starší o dva, tri až štyri roky.

 

Potom už prišli prvé profesionálne kapely. Prvý Ťa objavil Paľo Hammel?
V istom zmysle sa dá povedať, že Paľo Hammel, ale ani nie tak Paľo. Bol taký jeden francúzsky Slovák, ktorý sa volal Juraj Čierny. Hovorilo sa mu Žožo. A Žožo založil kapelu George and the Flames. Oni tam dosť často ale spievali francúzsky. Ja som sa dostal do tejto kapely a tam som hral na basu a tam nám už urobili aj nejaké rádiové nahrávky. To bolo na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Potom sa samozrejme táto kapela rozpadla, ale niektorí muzikanti z nej sme prešli k spevákovi Milanovi Krištofovičovi, ktorý teraz nedávno bohužiaľ zomrel. Chvíľu sme teda hrali s ním. No a vlastne z tejto kapely som sa dostal do prvej Fermaty. Pretože v tej dobe odišiel Fero Griglák z Prúdov a z Collegia a založil si vlastnú kapelu – to bolo zloženie Fero Griglák gitara, Paľo Kozma bicie, Tomáš Berka klávesy a ja na basu.

S Fermatou sa viaže asi aj tvôj prvý profesionálny nástroj – čo to bolo?

Ja som mal dosť dlho Alexisku, basovku a potom mi rodičia kúpili basgitaru Fender Mustang Bass. Takú červenú s bielym pásom. Dodnes mi je ľúto, že som ju predal.

A s týmto prvým zložením Fermaty vznikli aj nejaké nahrávky?

Nevznikli, pretože z nás boli najprv na Slovkoncerte zhrození, že čo to hráme za muziku… A keď sme mali prehrávky, tak mám pocit, že pobúrene odišli, ale vďaka Tomášovi sme nahrali niekoľko scénických skladieb, pretože Tomáš bol ešte k tomu aj scénický výtvraník. A spolupracoval s divadlom na Korze. Pamätám si, že niektoré tie nahrávky boli veľmi exotické a zaujímavé. Nahrali sme napríklad skladby od Carla Goldoniho, čiže sme používali rôzne španielky a mandolíny. Ale vlastne ja som potom odišiel z Fermaty do Prúdov tesne pred natáčaním prvej platne. A tak trochu som sa zaslúžil o to, že do Fermaty došiel Toník Jaro. Toník bol môj spolužiak z polygrafie. Dokonca sme spolu sedeli v jednej lavici.

Po príchode do Prúdov si rovno išiel nahrávať Hráča? 

No, v podstate áno. Ja som do Prúdov prišiel asi pol roka pred nahrávaním Hráča.

A vtedy si už Mustanga nemal?

Vtedy už nie, ale mal som Gibsona EB-1, ktorý sa dosť sa podobal na husle. Toho som mal od nejakého sedemdesiateho štvrtého roku. Mal som ho od človeka, od ktorého som mal aj Fender Jazz Bass so svetlým hmatníkom, tiež z roku 1974.  Lenže tá basovka bola z toho obdobia, kedy firme Fender vyhoreli sklady a na tie krky používali nevyzreté drevá, čo sa na tomto nástroji dosť podpísalo. A potvrdilo sa to hlavne tým, že sa veľmi rozlaďoval a krk sa začal postupne kriviť.

 

 

 

 

 

 

Toho si predal?

Nie, nie ja som ho vrátil tomu človeku a vzal som si toho Gibsona. Tá basovka nebola zlá, len nemala veľa výšok, lebo mala len jeden snimáč, ktorý bol v strede.

 

 

 

 

 

 

Je možné toho Gibsona aj niekde počuť?

Jasné! Ten Gibson je počuť v niektorých mojich veciach, ktoré vyšli ako bonusy na Prúdoch. Napríklad „Až padne posledná opona“. To sme nahrali asi šesť takých dosť kultových pesničiek, ktoré ale nikdy neboli vydané. Až potom neskôr vyšli na singloch a na modusáckych CD-čkach. Ako bola napríklad Modrá je dobrá.

 Na Modrej nehral náhodou Štefan Havaši?

Nie. To bolo také zvláštne zloženie kapely, Jano Baláž gitara, ja basa, Stankovský bicie a tam som myslím hral aj  v niektorých veciach na gitaru. Ale hlavný gitarista tam bol Baláž.

Ty si tam mal toho Gibsona SG s Bigsbym?

Áno. To bolo SG-čko požičané od Apiho Čuňa.

To SG nemal potom Fero Griglák?

No, on si ho s Ferom potom vymenil za Ferov biely Stratocaster. V tej dobe Fero veľmi obdivoval Santanu, tak si ho vymenili.

 

 

 

 

 

 

 

 

Dobre. Teraz sa presuňme do roku 1977, kedy si nastúpil do tej najsilnejšej zostavy Modusu. Ty si tam vlastne prišiel s basgitarou Rickenbacker. Ako si sa k nej dostal?

Tomu predchádzalo taká vec, že tá finančná situácia v období, kedy Paľo Hammel bol na vojne, nebola dobrá. To bolo to obdobie, keď s Paľom sme boli Prúdy a bez Paľa sme boli Modus. A ja som sa rozhodol, že si musím zarobiť na nejaké poriadne nástroje. Tak som išiel s barovou kapelou Karola Slavkovského na polroka do Nemecka Švajčiarska. Povedal som si, že v tej kapele budem rok a ako jeden z mála som to aj dodržal. A 29. februára 1976 som išiel s nimi von a vrátil som sa 1. septembra a zrazu som bol veľmi atraktívny, lebo som mal už dobrú techniku hry na basu a mal som neuveriteľné nástroje a aparatúry. Mal som Ampeg, Rickenbacker, Fender Telecaster Custom a tak. A vlastne som išiel hrať do Fermaty, ktorá bola v prespektíve, že ide nahrávať tretí album. (Huascaran).

 

 

 

Na Huascarane si aj vyboostroval ten Rickenbacker, nie?

Rickenbacker netreba boostrovať, na ňom treba vedieť hrať. To je vec strún a nastavenia korekcii. Je to vynikajúca basa, veľmi špecifická. A ešte bolo zaujímave to, že aj keď to bola pražcová basa, tak sa chovala trochu ako fretless. Potom neskôr v deväťdesiatych rokoch som ho predal do Maďarska.

 

 

 

 

 

A aké struny si na Rickenbackeri používal?

Ja som používal drsné struny RotoSounds RS66

 

 

 

 

 

 

A ty si po nástupe do Modusu hral iba na basgitare?

Vôbec nie. Gitaru som hral aj v nahrávke, ktorú sme spravili ako prvú a to bolo „S tou nádejou choď spať“. Tam som hral síce basu a aj môj hlavný nástroj na tie dva roky bola basa, ale nahral som aj dosť veľa gitár. Na niektorých nahrávkach som nahral aj všetky gitary napriek tomu, že sme mali gitaristu.

 

 

 

 

Tam bol vtedy ešte Karel Witz?

Nie. Lehotský celú skupinu okrem bubeníka Mira Jevčáka, Mekyho a Mariky vyhodil. Keď som prišiel, už tam hral sólovku Vilo Pobjecky.

Vlastne, ty už si ku koncu tejto zostavy Modusu hral aj na gitare. Mal si ten zlatý Gibson Les Paul DeLuxe, ak sa nemýlim.

Áno. Môj krásny DeLuxe, ktorý zničil náš záhorácky technik v Španielsku niekedy okolo roku 1990. Tú som potom nechal asi za 800 mariek v Mníchove.

A ten je kde možné počuť?

Ten je možné počuť všelikde. Napríklad Marikina prvá a druhá sólová platňa, potom Mince na dne fontán. Samozrejme potom aj na Mekyho platniach. Prvýkrát bol použitý v Moduse a to v skladbe „Láska nám dvom všetko odpustí“.

 

 

 

 

 

 

Ty si sa s Vilom striedal pri nahrávaní sólovej gitary?

Tam sa to dosť prelínalo. Basy som hral všetky, ale v niektorých veciach som hral aj gitary.

A gitarový aparát si aký používal?

Ja som používal Mekyho Laney. Nie preto, že by som nemal svôj, ale jednoducho mi vyhovoval hlavne na Fendre, ale aj na Gibsony. A keď som nepoužíval ten, tak som mal svôj  malý Roland.

Keď sa vrátim ešte k Ampegu. Ten si používal dosť dlho, ak sa nemýlim.

Áno Dokonca, keď som ho predal, tak po desiatich rokoch, keď som nahrával jeden album v Ostrave a prišiel som do štúdia, tak tam stál môj Ampeg.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Keď sa ešte vrátim trochu naspäť. Ty si raz spomínal, že si mal požičaný aj Balážov Les Paul Personal.

Áno. Tú som použil na albume „Faust a margaréty“. To bola jediná gitara, ktorú som na tejto platni použil.

A je na nej nahraté aj nejaké sólo?

Jasné. Napríklad v mojej pesničke „Chladná ako zmrzlinový pohár“ v tej rockovej verzii.

Keď sa posunieme do obdobia Limitu, tam si používal predpokladám ten Les Paul Deluxe a  Mekyho fendre.

Áno. Používal som hlavne ten Mekyho Telecaster a potom ešte som mal španielku Ovation a potom samozrejme ten DeLuxe.

A potom si mal ešte aj Gibson Sonex 180?

Áno, to bol taký menej podarený model. A potom som mal ešte Áriiu, ktorá sa dosť podobala na dnešné PRS-ka a tá bola v prírodnej farbe a dokonca bola dvojoktávová. To bola jej výhoda. Nebola zlá, ale bola taká trochu mcdonaldová :) Potom som ju predal kamarátovi do Teplic. Jemu sa veľmi páčila, tak som mu ju rezervoval. A ten ju má dodnes.

 

 

 

 

 

 

 

A na Sonex si spomenieš kde skončil?

Nie, to si vôbec nepamätám.

Ako zaujímavosť by som asi spomenul ten dvojkrkový Gibson. Povedz nám o ňom niečo.

Ja som ho mal akože na skúšku, pretože bol za prvé veľmi drahý a za druhé Láďa Severa, ktorý hral pôvodne u Josefa Laufera a neskôr nahradil Jana Baláža v Moduse, tak ho mal zrejme tiež sprostredkovane od niekoho a snažil sa ho preňho predať. Mňa to zase zaujalo, ale tá gitara nemala úplne taký gibsoňácky zvuk a la Jimmy Page a tak. A ten dvanásťstrunnový krk sa mi zdal, že neladil. Čiže ona to bola skôr taká atrakcia a občas sa to hodilo, lebo sa dal na tom zahrať „Biely kvet“ s odretými ušami.

 

Na tom dvanásťstunnovom krku bol aj nahratý „Biely kvet“?

Áno, ale to boli strašné muky, kým som to doladil do všetkých polôh. A keď som hral od nejakej siedmej polohy, tak som to musel naladiť do siedmej polohy a keď som išiel vyššie alebo nižšie, tak som musel preladiť na tie polohy.

To musela byť „radosť“ hrať.

Áno.

A potom si mal aj nejaké akustiky?

Áno, ja som používal Ovationy na ozvenu. Lebo ony nemali ani zlý zvuk a hlavne, ja som ich rád nahrával mikrofónmi a nie cez tú ich elektriku. Cez mikrofón mal brilantný, zaujímavý zvuk. Ja som mal čierny a Meky mal prírodný Ovation. A Meky mal jednu veľmi starú, ale slušnú Yamahu (FG300). A tú, ak sa nepletiem, dal potom Robovi Grigorovi.

A ako to bolo z nástrojmi po  roku 1990?

Ja som mal dlhšie tieto veci a pamätam si, že som si chcel kúpiť Squier Telecaster na otvorené ladenia, ale tie Telecastery boli dosť zlé. Také tvrdé obrúble, nemali ani nejak oslnivý zvuk a z Telecastrových vlastností mali absolútne minimum. Takže nakoniec som si kúpil Squier Stratocaster vo farbe červená metalíza. To bola nejaká vylepšená verzia, neviem, či nie náhodou nejaký vintage. Ten bol fakt dobrý. Dokonca mi prišiel lepší ako niektoré originálne Stratocastery.

A čo nejaké ďalšie gitary? Nejaké gibsony?

Nemal som už veľmi. Bol som smutný z toho zlomeného DeLuxa a normálny Les Paul mi prišiel taký dosť ťažký, takže po nich som veľmi nešiel, ale kúpil som si SG Special. Toho používam dodnes.

Ty máš ešte aj Epiphone Firebird, ak sa nemýlim

Toho už nemám. Ako, nehral zle, výborne ladil, mal aj prvky orginálu. To znamená otočené ladiace mechaniky a mal aj vygravírovaného orla ako originálny Gibson. Aj telo bolo robené ako na Gibsone. To znamená, že krkové drevo išlo cez celú gitaru, čize tá technológia bola originálna. Len ten zvuk bol taký, že keď si na nej prepínal snímače, tak ten rozdiel bol minimálny. A to bol trojsnímačový, takže ten zvukový rozsah mal byť väčší. Keď som to porovnával s trojsnímačovým Les Paul Customom, tak ten Les Paul bol pomaly ako organ. Ale ten Epiphone sa tak nechoval, neviem prečo. Tu som potom predal jednému zberateľovi.

 

A potom si mal ešte Rickenbackery?

Áno. Tie som si chcel pôvodne kúpiť. To boli gitary po Petrovi Mukovi, lenže som ostal zdesený z toho, že aké sú to vlastne jemné gitary. A tie moje idoly do toho vždy mlátili, Pete Townshend a tak podobne. A ja som sa nevedel správať agresívne k tým gitarám. Tak sa v tej dobe predali jednemu veľmi bohatému zberateľovi, ktorý zbiera gitary, aparatúry a podobné veci.

A keď sa pozrieme do dnešnej doby. Čo používaš za nástroje?

Používam Stratocaster, Telecastery, SG-čko, sitár a SG-Bass.

 

 

 

 

 

 

A k tomu SG Bass si sa ako dostal?

Toho som získal od dnes už nebohého Fedora Freša výmenou za môj Precision Bass, lebo som strašne chcel takúto Gibson basu. Tá basa má veľmi spievajúci zvuk, lebo má jeden jednocievkový snímač a druhý má klasický humbucker. Takže aj keď hráš hore, tak tá gitara nezdochne.

 

 

 

 

Teraz si to tak zrátame. Koľko gitár Ti prešlo rukami za posledných 50 rokov?

Ja som prakticky vyskúšal všetky nástroje, ktoré som chcel, či už tým, že som ich vlastnil alebo aj sprostredkovane. Napríklad Danelectro, ktoré používal aj Jimmy Page, tak to som si vyskúšal u jedného kamaráta na Morave. Bohužial Mi ho ale nechcel predať. Ďalej som mal aj elektrický dvanásťstrunový Fender, ktorý nie je zlý, ale nie je to Rickenbacker. Potom som mal aj dvojkrkové gitary Shergold, ktoré používali Genesis. Ja som si chcel kúpiť takú kombináciu basa so šestkou alebo basa s dvanástkou Shergold, ale boli veľmi drahé a bola by to taká kúpa naslepo. Takže ich mohlo byť tak 30, možno 40.

 

 

Laca Lučeniča sa pýtal a jeho odpovede zaznamenal Martin Gašpar.

Špeciálne poďakovanie patrí Lacovi Lučeničovi za ochotu a trpezlivosť, Peťovi Luhovi za spoluprácu, Dušanovi Giertlovi za sprostredkovanie dôležitých kontaktov a Robertovi Bučekovi a FB stránke História česko-slovenskej populárnej hudby vo fotografiách za poskytnutie niektorých exkluzívnych fotiek.

Dúfam, že sa vám tento rozhovor páčil a teším sa na vás pri ďalších rozhovoroch a článkoch.