Rozhovor s Jimim Cimbalom

Február 4th, 2009
Napísal:
Kategória: Rozhovory

Toto je druhý rozhovor s gitarovou osobnosťou, ktorý na fóre robíme. Druhou gitarovou osobnosťou je Jimmy Cimbala. A pravdepodobne začnem tak, ako som začal aj prvý rozhovor, lebo je to logická otázka a od nej sa vlastne musí všetko odvíjať. Takže, prečo hudba?

Ani ma nikdy nič iné nenapadlo, lebo odkedy si pamätám, že som vnímal svet, tak v podstate celý život som si išiel za týmto.

Ale veď aj mňa bavila hudba, ale keď som mal 6 rokov, tak som chcel byť železničiarom.
To asi v šiestich rokoch nie je ešte také, že: „ja chcem byť muzikantom“. Proste musí prísť nejaký zlom k hudbe.

Ja som sa rozhodoval medzi súd. lekárstvom a hudbou. Keď som skončil základnú školu, tak som sa musel rozhodnúť, či chcem ísť na gymnázium alebo na konzervatórium….čiže som sa vždy rozhodoval medzi pódiom a pitevňou:-)
A keď som mal 7 rokov, tak ma prihlásili na husle… Zásadnejší zlom bol, že otec mal jedného kamoša, ktorý učil hru na gitare, a otec vedel, že ma hudba zaujíma. Tak sa spýtal, či to nechcem skúsiť, mal som vtedy 6 rokov, no a vtedy som to začal vážnejšie vnímať. Takže prvý nástroj bola hneď priamo gitara. Natvrdo.

Takže nešiel si na to ináč. Lebo väčšina ľudí na to išla cez iné nástroje, napr. husle, klavír.
Čiže si začal chodiť do ĽŠU?

Nie, do ĽŠU som nechodil, ale chodil som na súkromné hodiny, kde som sa naučil prvé akordy, trampské pesničky, ale mojou najväčšou školou boli koncerty ako Van Halen…
Ja som ich ale nevnímal ako gitarových virtuózov, ale že to sú gitaristi, ktorí hrajú a páčilo sa mi to.

Čiže videl si v TV nejaký klip, koncert a to Ťa zaujalo. Proste bol nejaký koncert alebo klip, ktorý Ťa zlomil na to, že ja chcem byť takýto gitarista alebo muzikant.

Nie je nejaký konkrétny klip, ale toto keď som videl, okamžite som vedel, že toto chcem, chcem byť muzikantom.

Lebo veľa ľudí sa začne venovať nástroju, ale viacerým to ostane iba ako koníček a niekto sa rozhodne, že sa tým chce vážnejšie zaoberať.
A kedy si sa rozhodol opustiť akustickú gitaru a kedy prišla prvá informácia, že existuje elektrická gitara?

Celý čas som vedel, že elektrická gitara je to, čo by som chcel, ale vtedy bol socializmus a vtedy ten, kto hral na elektrickej gitare – rocker, bol považovaný za satanistu, či iného podobného týpka. A bolo dosť ťažké sa k tomu dostať, preto som musel absolvovať akustickú gitaru. Mimochodom, čo sa týka výučby, nič sa nezmenilo oproti socializmu, stále sú tam klapky na očiach…
Z kapiel to bola Tublatanka, ktorá mala najväčší vplyv na mňa čo sa týka elektrickej gitary.

Takže po prvej akustickej gitare si začal poškuľovať po elektrickej…

Tak prvá bola Tornádo, strašne veľká beatlesovka. Bola väčšia ako ja a zapol som to do kotúčáku.

A nebolo to pre teba sklamanie?

Nie.

Lebo pre mňa to bolo sklamanie. Ja som to pustil do magnetofónu, ale som nevedel, že to treba skresliť, nemalo to taký zvuk ako kapely, ale zvuk čistej rozladenej elektrickej gitary, mňa to skoro odradilo. Pomyslel som si, že:: toto je ono?

Pre mňa to nebolo sklamanie, ja som to vnímal tak, že už to bolo niečo podstatne bližšie, a to sa mi páčilo.

Že už to bol väčší krok k cieľu, však? A nevieš kde skončila?

Vôbec neviem. Ona nebola mojím majetkom, ale depozit kultúrneho domu, práchnivela tam, tak som si ju zobral a potom som ju tam vrátil. A taká prvá ozajstná bola Ibanezka RX7, asi v roku 1992.

Každého sa pýtame prvý aparát, lebo to je strašne dôležitá vec.

Bol to tranzistorový Regent B50, hral veľmi dobre, mal som ho dlho v skúšobni a s tým som bol naozaj veľmi spokojný a som prekvapený že na tú dobu to bol dobrý aparát. Ešte existuje, je rozobratý v skúšobni. Je za tým taká jemná nostalgia.

A teraz logická otázka: prvé vystúpenie pred verejnosťou, ak opomenieme rozhnevanú matku doma.

To bolo keď som doprevádzal detský spevácky zbor v kultúrnom dome v Jabloňovom, keď som mal 6 rokov. Ale keď som to s odstupom času hodnotil, mal som radosť, že som nemal trému a žiadny negatívny pocit. Ja som si veril, lebo som urobil prípravu, tak prečo by to nemalo vyjsť?

Teraz sa budeme venovať prechodu z Jolany k prvej gitare, ktorá už niesla nejaké vyššie kritériá.

Jolana Proxima bola gitara na ktorej som sa naučil, vymakal sa, ktorá si to celé odsrala, to najtvrdšie cvičenie. Je to jedna z tých dvoch gitár, ktorú som predal, lebo som už mal Ibanez. No a práve vtedy bol koncert King Diamonda v Ostrave a lístok bol drahý, ale ja som na ten koncert chcel ísť. Tak som predal gitaru, koniec koncov, mal som už doma lepšiu. Ale už som vypátral majiteľa a chcem ju kúpiť spať.

Ale je chvályhodné, že si ju použil na hudbu, nie na rum…
A ovplyvnil Ťa niekto v rozhodovaní stať sa gitaristom?

Nie. Celkovo to bola rocková muzika.

Keď už si spomínal Tublatanku, tak čo z tej Tublatanky bolo pre Teba inšpiratívne?

Najviac asi platňa „Skúsime to cez vesmír“ a dosť zohralo úlohu, že to bolo celé v slovenčine, takže som rozumel textom. Páčil sa mi aj zvuk gitary Fender Stratocaster a páčilo sa mi aj ako Maťo spieval. Bolo to iné ako všetko ostatné. A okrem toho, tých kapiel, ktoré hrali v rádiách a mohli vystupovať v TV nebolo veľa a možno som ani nemal možnosť veľmi porovnávať.

Áno, zhruba v r. 1986 – dobre si to pamätám – Tublatanka valcovala všetko, koncertovala, mala aj predajnosť. Bola to vtedy pravdepodobne naozaj č. 1 u nás a s popularitou sa mohli porovnávať skoro s hocikým. Jednak bola to aj rocková doba. Takže to bol fajn vzor.

Áno, Tublatanka zabrala.

A keď sme pritom, že bol ten Fender vzor, prečo Fender nie vtedy?

Ja mám aj Stratocaster, prvý stratocaster mi kúpila frajerka, ale to bolo vtedy absolútne nedosiahnuteľné. Prvú takú gitaru mi kúpila frajerka, vtedy som mal takú Yngwie Malmsteen-mániu. Mali skladbu „Far beyond the sun“. Ja som narodený 30. decembra a ešte pár dní predtým, ako som dovŕšil 17 rokov, som veľmi cvičil, aby som tú skladbu zahral ešte ako 16-ročný :) :) :) .

Techniku si sa učil sám? Lebo vtedy tu bol veľmi slabý prístup pokiaľ ide o školy.

Ja som to riešil tak, že som sóla spomaľoval. Dal som dva magnetofóny oproti sebe, jeden nahrával zrýchlene, takže keď som to prehrával, bolo to spomalené. Ja som veľmi rád, lebo som si takto dobre vycvičil ucho, čo využívam dodnes. Ucho potom už celý život počuje inak.

A hrával si vtedy niekedy v kapele prevzaté veci? Mal si už tú Ibanez-u…

Prvú kapelu som mal na strednej elektrotechnickej škole a volala sa Garden Gate, keď som mal asi 15-16 rokov. Chcel som už kapelu podstatne skôr, ale nemal som rovesníkov, s ktorými by som mohol niečo také urobiť, ktorí by sa tomu venovali. Ale nezostal som tak, dovtedy som drvil techniku…

Súhlasíš, že mesiac hrania v kapele je lepší ako rok skúšania sám doma?

Áno určite. Ja to cítim sám. Keď cvičíš sám, vycvičíš si motoriku prstov .
Ale v kapele máš z toho väčší pôžitok, radosť a naučíš sa žiť v kolektíve.
Motohodiny – ja tak hovorím hodinám s kapelou – neodrbeš .

Ja mám taký pocit, že kedysi, keď si začínal aj ty, kapely dlho cvičili a potom išli s jednou pesničkou von. Dneska dajú kapely jednu pesničku na You Tube, a čakajú, čo sa bude diať, že či sa im oplatí cvičiť alebo nie.

Myslím si, že keby sme my vtedy mali také možnosti, asi by sme postupovali rovnako, malo by to na nás rovnaký dopad.

A myslíš si, že je to správny dopad?

Ak je kapela talentovaná, a je tam aj nejaký potenciál, tak prečo nie.

Ale veď si povedal že motohodiny neodrbeš.

Preto treba mať nad sebou aj nadhľad, či je niekto na to zrelý a môže si niečo také dovoliť.
A sebakritika chýba.

Aký je tvoj názor na prehrávky?

Ja zastávam názor, za ktorý sú na mňa viacerí aj nahnevaní a to, že prehrávky neboli až taká hlúposť, ako to mnohí prezentujú.Teraz nehovorím o ich politickej stránke.
Po otázke, že koľko krížikov má G DUR nasledovala otázka, že kto je predseda komunistickej strany Číny…a to už je samozrejme riadny prúser….

O tom sme sa bavili minule aj s Janom Balážom, že: „Aspoň sme sa báli a dvakrát do roka cvičili.“
Ale je to tak.
Odkiaľ vieš teóriu – ak ju vôbec vieš?

Ja som absolvoval konzervatórium. Ale môžem povedať, že teória je jediné, čo z konzervatória využívam. Ja som si školu odtrpel len preto, že som mal veľmi dobrého profesora Jerzyho Lebidu. On mi dával latino skladby a flamenca, vychádzal mi v ústrety ako mohol. Veľmi mu za to ďakujem, ale klasická gitara ma nezaujímala.

Veľa ľudí má názor, že načo mi už je teória.

Toto si nemyslím, teóriu najviac využívam pri hudobných analýzach, rozboroch. Viem si zobrať nejakú skladbu, viem ju rozpitvať celú, čo sa deje a tým človek naberá vedomosti, ktoré potom využíva pri svojej praktickej činnosti. Naozaj si nemyslím, že teória je zanedbateľný faktor.

Ja si to tiež myslím, lebo je to niekedy aj vidieť a počuť, že kapely zložia prvých desať pesničiek, tam sa vyčerpá všetko, čo ten dotyčný vie intuitívne a ďalej je veľmi ťažké ísť, lebo nevieš, čo máš robiť a nevieš nejaké zákonitosti.

Ja budem citovať Jurka Buriana, ktorý povedal jednu strašne dobrú vec na toto, pod čo sa absolútne podpisujem. „Niekedy som hral len tak podľa pocitu. Potom som sa nadrvil teóriu a hral som len podľa teórie. Potom som zase hral podľa pocitu, ale už som veľmi dobre vedel, čo sa deje.“

Poznáš hmatník?

Poznám. Hmatník to je také to …:-)

Či poznáš hmatník tak, že vždy vieš, kde si?

Áno, áno.

Aha tak áno, jasné. Lebo veľa ľudí to nevie a veľa ľudí to podceňuje. Napríklad keď povieš niekomu, že povedz tóny zo siedmej polohy a on vôbec netuší, že o čo ide.
Ja Ťa nechcem skúšať, len sa chcem spýtať, že či si sa to niekedy učil.

Priznám sa, že toto som sa nikdy neučil, ale logicky to musíš dostať do hlavy. A čo sa týka orientácie na hmatníku, pre mňa je dosť dobrou pomôckou pentatonika.

Pentatoniku používa dosť veľa ľudí, základom nejakej melódie alebo sólovej hry je pentatonika, aj keď veľa ľudí to podceňuje, povie, že: „Á zas nejaký pentatonikový gitarista“,
ale je to základ, z ktorého sa môže niečo odvíjať ďalej.

Áno, na tom stojí veľká väčšina rockových, metalových, bluesových songov – pentatonika.

Ale aj melódií ako takých.

Aj melódií ako takých a poviem zaujímavosť, že vlastne ako vznikla pentatonika. Vznikla v starej Číne, nespomeniem si na meno toho cisára, ale on proste povedal, že „vo všetkom bude poriadok a že bude poriadok aj v hudbe“. Že bude päť tónov a kto to poruší – hlava dole.Aspoň tak sme sa to učili :-) .

Len by ma zaujímalo, ako ich vyberali.

Vybrali ich dobre…, ale zaujímalo by ma, že ako ich vyberali (smiech).

V podstate bigbít nám stojí na starej čínskej kultúre.

Ale keď si zahráš pentatoniku, je tam taká tá „čínskosť“, je tam tá Ázia.

A Ty nebývaš stále v Seredi?

No, bývam, bývam. Ja som býval dosť dlho v Jabloňovom na Záhorí, potom som odišiel na strednú školu a odtiaľ som sa už presťahoval sem.

Aj s rodinou?

Aj s rodinou. Ono to bolo tak, že počas môjho štúdia na strednej škole sa naši rozviedli a my sme sa potom usídlili v Seredi, ja som tu mal kapelu a aj frajerku som mal odtiaľto. Tak sme sa usídlili tu…BA,NR,SA,NZ,TT,SC,ZM,GA,HC…..to všetko mám za rohom:-)

Jasné. A ako sa chalan zo Serede dostane hrať sólo „Voda nad vodou“? To je otázka, ktorej sa nijako nedá vyhnúť.

Jasné. Tu musím s veľmi veľkým uznaním, veľkou úctou a vďakou spomenúť meno Jozef Krajčovič.

Tušil som.

Jožko Krajčovič je zvukár zo Serede a je to človek, ktorý ma objavil, ktorý ma proste videl hrať tu v Afrikole, čo je klub, kde hravajú kapely a povedal, že či si nechcem vyskúšať nahrať niečo v štúdiu. Ja som povedal, že dobre, v poriadku. Tak ma zavolal a dal mi nahrať platňu ľudových pesničiek. To boli normálne ľudovky, ale ja som bol vtedy veľmi vytešený, že si pôjdem zahrať do štúdia. Potom som ešte s touto kapelou absolvoval nejaké dve vystúpenia. Až neskôr som pochopil, že tam si ma Jozef otestoval, že ako sa chovám v štúdiu a ako to celé pôjde atď. Potom mi dal už takú vážnejšiu robotu, kde sa točil jeden muzikál, ktorý sa volal Verklikár, to sa robilo v Šali a tam už boli elektrické gitary aj sóla atď. no a potom sa začal točiť soundtrack na Fontánu 3 a Vašo povedal, že by tu potreboval nejaké sóla. Vtedy mu Jozef povedal, že: „Vašo ja mám jedného takého mladého, vyskúšaj ho, však stratiť nie je čo“. A Jimmy prišiel a nahral.

Lebo takým najpravidelnejším Vašovým gitaristom je Ďuro. Ďuro Burian. Už roky rokúce. A to je zrovna zaujímavé, že keby to bolo hocičo iné, napr. keby to bol saxofón, tak je to logické, že si zavolajú niekoho. Ale že práve na gitarový part, ktorý bol normálne doménou…
A plus okolo Vaša bol Jano Baláž…, proste takí gitaristi, s ktorými robil roky a zrazu to celé zahodili a zobrali nejakého úplne neznámeho chlapca zo Serede – k tomu ako došlo?

Tak… Jožko zapracoval. Jožko navrhol a Vašo skúsil.

Takže tamto bola vec náhody – že vyskúšame – že ostane – neostane.

Vtedy bola tá skladba roztočená, dokonca Jano s Ďurom už tam mali nahraté španielky, celé podklady už boli uzavreté okrem elektrických gitár a slákov myslím. Táto položka tam vtedy vôbec nebola, no a Vašo vyskúšal a vyšlo to.

Myslím, že z tej pesničky sú dve verzie. A na druhej hrá niekto iný?

Neviem, nepoznám druhú verziu. Okrem tejto poznám ešte takú verziu s detským zborom.

Že nejaký Američan niečo… Ale je možné, že to sa len mne marí, že som niekde počul nejakú takú verziu.

Už viem čo myslíš. Existuje anglická verzia tejto skladby, ale podklad zostal pôvodný. Ale spieva ju Anthony Field v angličtine.

Takže nebol iný gitarista?

Nie.

Ja som vedel, že niečo s angličtinou… Ale fajn, že sme si to… vyjasnili. A na čo si to nahrával? Teda myslím – na akú gitaru, nie že načo…:-)

Nahrával som to na Ibanez RG 470. To je taká modrá gitara, mám ju vo veľa klipoch, a aparát bol Marshall JCM 800 cez speaker simulátor, čiže je to nahrávané v podstate bez bedne. Pri tej pesničke je zaujímavé ešte to, že Vašo mi dal najprv domov podklady, aby som sa s tým zoznámil a ja som nahral také sólo, ktoré som vymyslel a Vašo povedal: „No dobre. A teraz skús dať len tak niečo, čo ťa napadne.“ No a to sólo je práve tam.

Takže nie je to pripravené z domu?

Nie, nie.

Aj to som sa chcel spýtať, že či si to doma naštudoval alebo ti pustili z luftu že tu máš…

To bola ozaj náhoda. A zase môžem len ďakovať Jožkovi Krajčovičovi , že to čo som si len akože skúšal, to on už vtedy nahrával. Veľmi prozreteľne.

Keď ti povedali – lebo, museli ti to nejako povedať – no tak ostáva predsa len tá tvoja gitara, tak aký si mal z toho pocit? Musel si mať z toho nejaký pocit.

Ja som sa v prvom rade tešil z toho, že Vašo, ktorého ja veľmi uznávam ako hudobnú osobnosť, ako skladateľa, atď. – proste toho robí hity ako na bežiacom páse, že to ocenil natoľko, že to celé zobral. A ďalšia vec – potom to prichádzalo časom a uvedomil som si, že akým veľkým hitom sa Voda stáva. A ako rástla tá pesnička, ja som rástol s ňou.

Tušil si, že to bude taký hit?

Vedel som, že to bude hit, ale netušil som, že to dosiahne až takýchto rozmerov.

Lebo to dosiahlo rozmerov nevídaných, naozaj nevídaných. To už si dnes ani nepamätáme, ako to bolo vtedy, ale proste vtedy to bol neskutočný hit. A odvtedy taký nebol, to si povedzme na rovinu. Tá pesnička bola celočeskoslovenský hit.

Nie je o čom. (smiech)

Je pravda, že sa potom po istej chvíli stala otravná, ale to je údel každého hitu. Ale dnes keď ju tak po rokoch sem-tam pustia v rádiu a idem v aute, tak už neprelaďujem. Boli chvíle, keď si všetci preladili, to si musíme priznať, ale dneska už nepreladíš. Počuješ ju päťkrát za rok a vtedy je to fajn. Narástol si?

Narástol som. (smiech)

Vnútorne?

Vnútorne. To je niečo, čo človek ozaj nečaká.

Dobre. Opýtam sa ťa to takto. Mal si vtedy zhruba 20-21 rokov. Keď príde 20-ročný chlapec zo Serede (nechcem nikoho ani podceňovať, v žiadnom prípade), nahrá sólo do najslávnejšej pesničky, v podstate sa o tom na verejnosti vie, lebo to sa na verejnosti vedelo, že to sólo nahral nejaký človek – ja som ťa vtedy samozrejme nepoznal, len som vedel, že nejaký Jimmy Cimbala nahral niekde nejaké sólo – takže do akej miery to zamáva s 20-ročným chlapcom zo Serede? Keď dáme ruku na srdce? Už je to dávno…

Vieš čo, ono to nebolo ani tak naraz. Najväčší šok, ktorý z toho bol, bol že Vašo povedal: „Dobre. Toto je super.“ A potom ešte, že Vašo si ma zavolal aj na nejaké ďalšie spolupráce, keď produkoval nejaké platne, ale prichádzalo to postupne, ako sa tá pesnička stávala známou. Myslel som si, kam to ešte pôjde? To bolo všade.

Ale ako to zamávalo s chlapcom zo Serede?

Dosť, dosť.

Chodil si so „širšími ramenami“ po ulici?

Nie, nie. Toto určite nie.

Je to už dosť dávno, takže to už asi v sebe máš nejako zosumarizované.

Tu zohrali úlohu dva faktory, prečo to tak nebolo. Prvým bol zase Jožko Krajčovič, ktorý mi hovoril: „Kamoš, ostaň ty len pekne nohami na zemi.“ A vždy mi to pripomínal. „Neodleť niekam.“ Toho ja som sa držal. A ďalšia vec bola aj to, že vlastne ja som si tú hru na gitare vydrel a viem, že proste mi to celé nespadlo len tak z ničoho nič. Ale hovorím, že šťastie praje pripraveným a ja som drvil, aj keď som nemal žiadnu víziu. Takže raz sa to muselo zlomiť. Tak bolo to na tej Vode, ale som presvedčený, že ak by som naďalej k tomu pristupoval tak poctivo a svedomito ako dovtedy, tak by to bolo zase niečo iné. Tak by som chcel odkázať všetkým, že nech nestrácajú nádej, raz sa to všetko zlomiť musí, keď budú makať poctivo.

Ja som tiež o tom presvedčený, že keď niekto chce byť špičkový futbalista a proste na sebe maká a maká na sebe viacej ako ostatní, a má ten cieľ, tak nakoniec ho ako toho Martináčka teraz do FC Liverpoolu zoberú. Lebo ani teba nezavolal niekto preto, že si pekný chlapec alebo že Sereď je veľké mesto. Zavolali ťa len na základe nejakých výsledkov, na základe niečoho, čiže tie motohodiny sa nedajú „odrbať“.

Tu ešte musím spomenúť jednu vec: že ten Jožko Krajčovič ma videl na koncerte, kde ma videlo len pár ľudí, ale ja som tam proste hral ako o život. A treba si uvedomiť aj takú vec, že aj keď je koncert, ktorý sa zdá, že nemá nejaký význam, že je tam málo ľudí …. že rýchlo to odohrám a idem domov…netreba ho podcenovať. Pretože nikdy neviete, kto sa na vás pozerá.Kto je jeden z tých "piatich" ľudí pod pódiom.

Tak. Poviem len takú vec o hokeji: nikto nevie, kto sú skauti z NHL. Vie sa o tých pár hlavných skautoch, ale nikto nevie, kto sú takí tí bežní skauti. To môžem byť trebárs aj ja.

Jasné.

Tak ja nie, lebo sa do toho nevyznám. Ale poznám ich pár, ktorí chodia na tréningy štrnásťročných. A oni to majú zmapované a vedia, že z toho niečo bude, lebo ten na sebe maká. Čiže to je veľmi dobré, čo si povedal, že aj keď je koncert iba pre dvoch ľudí a nehráš o dušu, tak to nemá žiadny zmysel.

Mne sa toto vyplatilo. Proste pre pár ľudí hrať na plné gule.

Prišli ďalšie ponuky?

Potom som ešte robil nejaké platne pre Vaša, ale potom som sa rozhodol a stále ma to viac ťahalo k tomu, aby som nebol ten, kto dostáva robotu v tých štúdiách, ale aby som bol ten, ktorý ju rozdeľuje. A časom ma to začalo ťahať k hudobnej produkcii, čo je vlastne to, čo aj momentálne robím najviac, ak teda vynechám koncertnú činnosť s Metropolisom alebo hosťovanie.

K tomu sa dostaneme. Ale k tým ponukám ešte: došli alebo nedošli?

Od Vaša prišli a prišli aj ostatné. Od Horkýže Slíže, Desmod, Alan Mikušek…

Akože poď nám zahrať gitaru?

Áno.

Čiže to malo význam aj v tom, že prišli, ľudia si všimli, zavolali ťa, že poď hrať, lebo hráš „pěkne“.

Tak. (smiech)

A mám tu ešte jednu takú otázku, lebo sa ešte trošku pomotáme okolo tej Vody… Keďže to je určite v Tvojej kariére zlomová záležitosť… Prečo hral metalista popové sólo?

Ja sa v prvom rade pokladám za hudobníka. A vždy som chcel robiť takú štúdiovú robotu. Rozmanitosť v tomto smere mi nijako neprekáža. Síce je mi rocková hudba podstatne bližšia, ale pokiaľ som schopný zahrať aj iný štýl, tak sa tomu absolútne nebránim. Ja si myslím, že rozmanitosť je skôr pozitívum ako negatívum.

Lebo veľa ľudí sa proste dá do svojho jedného a odmieta čokoľvek iné, lebo všetko iné je zlé. Čo nie je veľmi zdravý názor.

Ďalší faktor je, že ja sa tým živím. To zas ale neznamená, že by som šiel hrať s hocikým hocičo. To nie.

Už sa ti stalo, že si šiel hrať s hocikým hocičo?

Nie. A dúfam, že na toto nebudem odkázaný. (smiech) Takto. Ešte aby som bol úplne presný a pravdivý, keď prišlo také obdobie, že som sa rozhodol, že nechám prácu, kúpim si gitaru a proste buď sa budem živiť gitarou alebo „skapem“, vtedy som ani nesníval o tom, že by som mohol robiť to, čo robím teraz, tak som si myslel, že pôjdem do nejakej „zábavovej“ kapely a tam budem fungovať, ale že budem sa živiť gitarou, že budem spokojný. Tak vtedy to bolo také obdobie, že asi by som sa na to dal, ale vtedy zasiahol Jožko Krajčovič.

A si skôr prívrženec rockovej hudby alebo metalovej hudby?

Skôr tej metalovej. Mne sa metal veľmi páči a páčia sa mi extrémne metalové záležitosti ako deathmetalové kapely napríklad Dimmu Borgir a Cradle of Filth

To mi potom budeš musieť napísať. To ja neprelúštim.

Teraz napríklad fičím na Devin Townsend Band. To je proste ohnivá guľa, ktorá sa cez teba preženie. To je spevák, ktorý naspieval Vaiovu dosku Sex & Religion.

Považuješ metal za konkurencieschopný štýl?

Metal mi pripadá ako absolútne paralelná línia celému šoubiznisu. To si proste žije svojím životom. Má to svojich fanúšikov, má to svoje festivaly. Neriadi sa to komerčnými vplyvmi atď.

Všetko je komerčné, aj predaj heavymetalových cédečiek. Chlapci, aby sme si to vyjasnili. Všetko čo sa predáva, je komerčné. Čo sa nepredáva, nie je komerčné.

Čiže. Nemá to ambície vyrovnať sa to Beyoncé a Michaelovi Jacksonovi atď. Proste to hrá to túto ligu. Myslel som to v tomto zmysle, že to nemá ambíciu byť to prvoplánovo komerčné. Ale tá rocková hudba tiež má niečo do seba, to oceňujem viac ako gitarista, lebo tam je veľmi veľa dobrých gitaristov a čo sa týka rock.kapiel mne sa veľmi páčia napr. osemdesiate roky – Bonfire, úplne milujem napr. Def Leppard.

Def Leppard mám aj ja veľmi rád.

Takže určite aj rock aj metal, ale mám rád aj také tie extrémne formy metalu, no a už dlhé roky je moja najobľúbenejšia kapela King Diamond. Andy la Rocque gitarista King Diamond ma asi ovplyvnil najviac zo všetkých.

Ako to bolo teda s tým Yngvie Malmsteenom.

Prišiel som do obdobia, keď som dával najväčší dôraz na techniku a začali ma zaujímať technickí gitaristi. Proste ktorý hrá zložitejšie, ktorý hrá rýchlejšie, až som začal stále viac zabŕdať do toho Malmsteena. Úplne ma to pohltilo. Tak to som drvil, sťahoval si tabulatúry z internetu, spomaľoval to. Vtedy som si už zohnal aj videoškolu na VHSke, mimochodom veľmi dobrá videoškola a to boli asi dva-tri roky, keď som viac-menej necvičil nič iné, len Yngvieho Malmsteena a veľmi to obdobie oceňujem, lebo tam som nabral techniku a rýchlosť. Yngvie Malmsteen mi dal veľmi veľa.

Používal si to?

Používal a musím povedať zas, aby som bol úprimný, že potom som mal aj problém sa toho zbaviť.

Lebo práve to som sa chcel opýtať, že či prílišná jednostrannosť, zameranie na jedného gitaristu nerobí potom dokonca až problém.

Robí.

Že potom už nie som Jimmy Cimbala, ale som nejaký Yngvie Malmsteen.

Áno toto je pravda. Poviem pravdu, že som to nepredpokladal, že niečo také nastane a bol to taký vedľajší efekt toho, že som sa snažil naberať techniku a Yngvie Malmsteen mi pripadal ako absolútna špička, lenže s tou technikou sa mi dostával pod kožu aj ten jeho štýl.

Lebo je si ho pamätám, že taký človek vtrhol na scénu a ovplyvnil strašne veľa ľudí, lebo to bolo úplne niečo nové, nikto dovtedy tak nehral, a proste boli ľudia, ktorých to oslovilo až tak, že sa tomu venovali skoro až fanaticky.

To bol aj môj prípad, presne. (smiech) Rýchlo a presne.

Ja túto hudbu nejako strašne nepočúvam, ale Yngvieho Malmsteena som schopný aj ja bez problémov rozpoznať, čiže je to človek, ktorý určite niečo priniesol, keďže je evidentne čitateľný. To je ako keď došiel na basu so slapovou hrou Mark King???. Doniesol niečo iné do tej basy a ostatní sú v podstate už jeho nasledovníci. Neviem, či bol úplne prvý, ale určite bol ten, ktorý niesol tú zástavu slapu niekoľko rokov a ľudia ho nasledovali. Aj keď sa ukázalo, že tie Malsteenove veci neprežili až tak, lebo dnes nie je až taký šialene populárny ako to bolo kedysi.

Áno. To je pravda. Zaspal. Zaspal a v podstate hrá celý život dokola. Je fantastický, ale hrá stále to isté.Ale to sa od neho aj očakáva, takže je to úplne v poriadku a ja to odcenujem, že Malmsteen zostal Malmsteenom.

Ale mne sa v podstate celá Malmsteenova tvorba zlieva do jednej pesničky.

Je to proste ten jeho rukopis, ktorý je absolútne a všade identifikovateľný.

Čo si myslíš o dnešnom trende, lebo dlhé desaťročia tu evidentne bol trend nielen v rocku alebo v heavy metal, ale aj v pope – gitarové sóla boli všade, v každej pesničke… Abba …, proste všetko boli gitarové sóla. Keď nebol saxík, tak bolo gitarové sólo povinné.

Tak je to škoda, lebo momentálne tento trend upadá, kapely ako Linkin Park, ktoré sú v podstate rockové, metalové a sú známe, tak to využívajú minimálne, alebo napr. kapela Slipknot, ktorá je veľmi známa a sú tam gitaristi, ktorí sú schopní, dajú jedno dve sóla na platňu, ale tie sóla stoja ozaj za to. Takže tam nie je technický problém, proste oni tak stavajú tie aranže. No a mne je to dosť ľúto, a všetko, čo môžem robiť, je, že do svojej produkcie dávam sóla skoro všade.

Fakt?? Lebo mne už sa to tiež tak zazdalo. Odhliadnuc od toho svetového trendu, už tak dva-tri roky dozadu som si aj ja tak rozmýšľal, že … Takto. Je rozdiel sólo a sólo. Sólo v pesničke, ktoré tam patrí a ktoré tam nemôže nebyť, ako je Hotel California, Moonlight Shadow… Proste nemôžeš prísť a robiť pesničku Moonlight Shadow a dať tam iné sólo, pretože si trápny, lebo aj mojej mame by to vadilo, že tam je niečo iné. Ale potom sú sóla, ktoré sú v podstate nezmyselné, že tam je jedno kto tam čo hrá, lebo nikto si nepamätá a žiaľ ani sám gitarista, že čo tam hral… Či to nie je lepšie, keď sa na chvíľu vyčistí hudba od tohto balastu a že ľudia budú hrať len sóla, ktoré majú zmysel. To si povedal aj ty, že keď tieto heavy metalové kapely nahrajú sólo, tak je tam proste také, že lepšia je kvalita ako kvantita.

Isto. To záleží od konkrétneho aranžu tej skladby. Ono samozrejme, radšej nech nie je sólo vôbec, ako by tam malo byť dané nasilu, ale je aj cítiť, že skladbu robil gitarista alebo nie.

Lebo sóla sú, ale v inej forme. Buď je to nejaká vyhrávka alebo je to proste nejaký ostinantný??? Jednoducho tam niečo je, ale nie je to to, že prídeš a natiahnu strunu, však vieme, o čo sa jedná …

Dnes je doba gitarových ostinatív. Začali s tým nejako vážnejšie U2 a teraz Coldplay. Celý tento brit pop to používa.

Áno, lebo U2 v podstate už od začiatku nemali nejaké sóla.

Málo.

Málo. To sú skôr nejaké vyhrávky. U2 nemá ani jedno klasické rockové sólo. Myslím si, že nie. Nemám naštudovaný ten repertoár do detailov, ale nepamätám si, že by to bolo niekde. Ani si nepamätám, že by to niekomu vadilo.

To je taký trend, ktorý momentálne letí, čo sa týka top priečok.

Minule som ťa upozornil na kapelu, ktorá sa páči mne a myslím, že sa celkom zapáčila aj tebe. Raz sme si tak v noci písali a ja som odpálil na troch pesničkách kapely Muse.

Výborné niečo.

A hneď na druhý deň som napísal, pozri sa, mne sa to pozdáva.

To je proste jedna výborná kapela. Ja som ju nepoznal dovtedy.

Ani ja. Som v živote nevedel, že niečo také existuje.

No a potom si ma upozornil, že chalan pozri si toto.

Ja som to videl asi o štvrtej v noci na HBO 3 pesničky a povedal povedal som si, že toto je dnešná moderná gitarová hudba. Vidíš aj ty tak dnešnú modernú gitarovú hudbu?

Mne sa to práve páčilo presne pre toto. Že to bolo moderné a dovolím si byť takým prorokom a poviem, že nadčasové. Ja si myslím, že toto je niečo, čo by mohlo byť moderné aj za desať-dvadsať rokov. To sú napríklad také albumy ako Van Halen, keď si vypočuješ napr. Jump…

Áno, je to dodnes moderná pesnička a keby ti niekto povedal, že ju nahrali včera, tak mu uveríš.

Áno, ja si myslím, že táto kapela má podobný potenciál v tomto ohľade.

Ja som z toho bol v šoku, lebo som to nikdy predtým nepočul, ani len ten názov, a zrazu som videl, že stotisíc ľudí tam šalelo, bolo to neskutočné zvukovo, tí chalani dobre vyzerali, dobre sa na tom pódiu hýbali, niežeby robili nejaké latinskoamerické tance, a mal si z toho pocit, že to je na sto percent, ak nie na stodva.

A hlavne, že je to gitarové a je to masové. To sa mi páči. A kvalitné.

Že vraj v Anglicku je to väčší náter ako U2.

Kvalitné, gitarové a masové – je ideálna kombinácia.

To je ideálna kombinácia. To je pre nás popistov ako nové. (smiech) V podstate každý chce byť popista.

Tak áno.

Áno. Ukážte mi jedného človeka na svete, ktorý robí tú hudbu niekde v garáži a ktorý povedal, že ja z tejto garáže nevyjdem a chcem to hrať pre troch kamarátov… Verím tomu, že sú, ale je to skôr na úrovni štatistickej chyby… Tá masa proste s tým chce niekam preraziť a robí to preto, aby raz tí ľudia si to kúpili a aby to bolo v rádiu. A väčšinou tí, ktorým sa to nepodarí, sa tvária, že sú underground.

Tak toto podpisujem.

A ako došlo k Metropolisu?

Tak k Metropolisu prišlo tak, že ja som fungoval ako štúdiový muzikant a nahrával som kopec komerčných vecí, ale nebolo to metalové, nebolo to proste to pravé, čo by som chcel robiť, pretože mňa to ťahalo k tej rockovej muzike. No a na jednom koncerte, kde som vystupoval so speváčkou Dagmar Rostandt, za mnou prišiel nejaký chalan z Levíc, že „Fú, ty jak dobre hráš“ a samé superlaetívy :-) ))))) a že skúsme založiť kapelu a ja že , dobre. On povedal, že „Ja zaplatím CDčko“. Takže stáva sa to často, že príde najaký frajer a seká formu…. Neprikladal som tomu význam…Isto to poznáš aj sám. Dal som mu číslo, že zavolaj mi. On ozaj prišiel a porozprávali sme sa o tom a on bol teda tiež gitarista. Je dodnes v Metropolise, je to gitarista Noro Pavlis a on naozaj na toto zohnal sponzorov. Natočili sme také tie prvé nahrávky a tak vznikol Metropolis. Ale to vôbec nebola taká tvrdá muzika ako teraz, to bolo pôvodne niečo na štýl gitarového popíku, ako No Name atď., ale to bolo spôsobné tým, že tá zostava bola vtedy celkom iná a tam bolo od „džezmena cez popera“ (smiech) – neviem, či môžem použiť taký termín. Takže tam bolo strašne veľa vplyvov a vyvŕbilo sa z toho niečo také ako No Name, ale to bola len otázka času, kedy to musí celé padnúť. Bolo tam veľa rozdielnych názorov na muziku. No a proste keď prišla táto zostava čo je teraz.Napr.klávesista bol jazzman a bubeník Rado bol ochotný na "stupnici tvrdosti" pristupiť maximálne, tak na úroveň kabátu.

Však áno, to nie je merateľnosť kvality bubeníkov. Však Bunka (Marcel Buntaj) tiež nie je nejaký metalový bubeník.

Ale štýlovo mu vyslovene tvrdá muzika nesedela. A mali sme klávesistu – Tomáš Garček, to bol vyslovene jazzman, toho to ťahalo tam a takisto aj Lukáš O´lage – to bol basgitarista, oni inklinovali obidvaja k džezu a aj založili džezovú kapelu a hrajú dodnes, získali nejaké ocenenie teraz, takže evidentne sa im v tomto štýle darí.. Čiže ostali sme len ja, gitarista a spevák, ktorý je mimochodom môj brat …

Aká náhoda. (smiech)

a my sme proste chceli takúto hudbu robiť, ale nemali sme bubeníka a hľadali sme všade a nevedeli sme nájsť toho pravého. Pritom sme ho mali nakoniec celý čas pod nosom – Mareka, ktorý hrá momentálne s nami a vtedy hral s kapelou Destiny a nevedel si tam zahrať technicky ako by chcel, tak on sám sa nám ponúkol, že či by sme to teda nemohli skúsiť a ja som povedal, že ako to, že nás to nenapadlo, však máme spoločnú skúšobňu. Celý čas ho tam máme…

Pravda býva niekedy veľmi blízko.

Pod lampou býva najväčšia tma a toto to potvrdilo.

Vždy to tak je. A aké má Metropolis ambície?

Tak ja sa absolútne netajím tým, že chceme byť úspešní aj čo sa týka hranosti v rádiách atď. a tomu prispôsobujeme aj výber singlov. Vždy z vecí, ktoré vyberáme na platňu vyberieme aj aspoň dve-tri skladby, ktoré majú aj ten rádiový potenciál. Niekedy to vyjde, niekedy nie, ale proste toto chceme. Ale je tam ďalší dôležitý faktor, že my sa vďaka týmto veciam dostaneme napríklad na veľké festivaly a keď my hráme napríklad na Orange festivaloch, tak tam práveže nakladáme tie tvrdé veci, vyslovene vyberáme ten najtvrdší repertoár, samozrejme, že musíme odohrať tie single, tomu sa nevyhneme, lebo veľa ľudí to tam aj od nás čaká, ale dávame tam hlavne tie vyslovene tvrdé veci, a ja som strašne prekvapený, ako na to ľudia reaguj[. Ako to berú, skáču, bláznia sa, takže nech mi nikto nehovorí, že tvrdá muzika dnes nikoho neoslovuje, nech sa príde pozrieť na koncert Metropolisu.

Ja to plne potvrdzujem, lebo však sme sa občas na nejakých festivaloch stretli, ale vieš, ono je to vynikajúca hudba na zábavu, ale nemusíš ju doma počúvať. Takto ti to poviem: veľa ľudí chodí na diskotéky, kde sa normálne vyblázni na house a techno a doma by si to nepustila tá babenka, ani keby ju zavraždili.

To je presné.

Proste je to hudba určená skôr na živé hranie ako na počúvanie. Hovorím o mainstreame národa. Mainstream národa si doma skôr pustí napr. niečo trebárs aj od Metropolisu.
Čiže niečo popovejšie, ale na koncerte sa viacej zabaví na tvrdších veciach. Proste sú veci určené na to a na to. Lebo zas keby existovali len kapely ako Muse, tak na čom by sa tí ľudia na tých diskotékach zabávali? Však to by bola tragédia. Čiže tá hudba sa musí nejako rozdeliť a každá plní nejaký svoj spoločenský účel. Je Metropolis tvoja momentálna priorita?

Momentálne áno, pretože v roku 2008 som sa venoval hlavne produkcii iných interpretov a Metropolis robil viac-menej len koncertnú činnosť, odohrali sme veľmi veľa koncertov a dostali sme Skokana Slávika, čo bolo podľa mňa dôsledkom toho, že sme hrali veľa koncertov. Ale preto si momentálne dávam ako prioritu Metropolis - musíme už vydať ďalší album. Áno, trošku som, čo sa týka tej produkčnej činnosti, Metropolis dal do úzadia, lebo bolo veľa inej roboty a ja som rád, keď je robota, treba to zobrať. A vzhľadom k tomuto to chcem teraz vykompenzovať, takže momentálne je Metropolis moja absolútna priorita.

Ako došlo k producentstvu? Principiálne.

Prišiel som na to, že niekde len nahrávať gitary a nahrať len to, čo si producent vyžiada nie je to, čo ma tak úplne napĺňa. Prišiel som na to, že mám svoju hlavu, kopec nápadov, ktoré som pokladal za dobré, viem napísať skladbu, viem zaranžovať skladbu, momentálne to už vieme aj nahrať v štúdiu, poskytnúť štúdio. Takže povedal som si, prečo tento potenciál nevyužiť. Že by to bol hriech.

Uhm. Ale ako ponímaš svoj producentský vklad, keď robíš niečo pre niekoho, že urobím pesničky, že je to skôr ako vklad do pesničiek alebo je to skôr celý projekt. Vieš čo chcem povedať. Že či je to len že príde človek XY, povie že dobrý deň, poslali ma z BMG alebo to je jedno odkiaľ a máte mi urobiť platňu. Lebo vaša robota sa mi páči. Bodka. Lebo každý producent to má ináč. Preto ma zaujíma, že čo s takýmto človekom.

Tak v prvom rade si od neho na CDčku vypýtam muziku, ktorú on počúva a s ktorou sa on stotožňuje. Pretože keď ja mám niekomu produkovať platňu, tak musím dokonale poznať jeho hudobný vkus, to, čo sa jemu páči, v ktorom štýle sa orientuje a vlastne že kam chce smerovať. A toto je lepšie namiesto tisíc rečí. Urob mi výberovku vecí, ktoré sa ti páčia. To si ja napočúvam, porozprávam sa s ním, zistím, aký má on hudobný rozklad (smiech) – opraví sa – hudobný rozhľad (smiech)

Polčas rozkladu (smiech)

Polčas rozhľadu, no (smiech). A opýtam sa ho, či má nejaké svoje skladby, či funguje s kapelou atď. Pokiaľ áno, tak si vypýtam nahrávky, stačia mi nejaké náčrty, ak sú tam dobré skladby, tak to vyberieme, dáme im nový šat, ak nie, tak napíšem mu buď to ja skladby na mieru alebo momentálne dosť spolupracujem aj so Zolim Tóthom, ale čo sa týka produkcie, on robí skôr také R&B veci, ja sa venujem tým rockovým produkciám, pripravím mu niekoľko náčrtov skladieb, on si povie, toto sa mi páči, toto sa mi nepáči, táto sa mi páči... tie potom uzavrieme, ujasníme si tóniny, a definitívne sa skladby nahrajú, ja ich predspievam, dám na textovanie textárom, hneď keď prídu texty, tak to znovu predspievam aj s tým textom, aby vedel interpret, ako sú myslené frázy atď. Ja to predspievam len tak veľmi nahrubo samozrejme, ja netrvám na tom, aby sa oni toho presne držali, musí tam byť samozrejme cítiť aj vklad toho interpreta, on sa to takto naučí, naspievame, vymiešame, hotovo.

Čiže toto je taký ten postup. Ok.

Viacmenej tá hudobná zložka. Ale väčšinou týmto interpretom aj sprostredkujem veci ako videoklip, fotenie, booklety, webstránku, proste všetko, lebo mám tieto možnosti a oni sú tiež spokojní, keď to dostanú takto celé pod jednou strechou, že nemusia behať za tým, lebo to sú veci, ktoré ja vybavím pár telefonátmi.

Jasné. A o matérii sme sa bavili ešte veľmi málo. A k tomu práve prichádza. Aké gitary a prečo?

Jednoznačne mne najviac sedia gitary Ibanez. A to proste preto, že mi veľmi dobre sedia v ruke, mám rád skôr taký ten tenší krk, ktorý je takto tenší, takto širší (ukazuje asi), čo je vyslovene záležitosť Ibanezu, páči sa mi aký majú konkrétny sound a ako sa dajú tieto gitary nastaviť. Ale pripomínam, že hovorím iba o vysokých radách Ibanez, pretože nižšie rady Ibanez, ja neviem od RG470 dole, tak to som už držal zopár prúserov v ruke.

Máš len Ibanezy?

Mám aj Jackson, mám BC Rich, mám niekoľko na zákazku robených gitár, asi číslo 2 u mňa je Jackson, a to hlavne kvôli zvuku a čo sa týka konkrétnosti zvuku, tak podľa mňa je na tom Jasckson ešte lepšie ako Ibanez.

Ale americký Jackson?

Americký Jackson. Ale nesedí mi až tak v ruke.

Práve to som sa chcel opýtať. Že každý má tu svoju...

Osmička Ibanez. RG2228. Toto keď som chytil do ruky, tak odvtedy delím gitaru na tú a na všetky ostatné.

Uhm. Čiže to je favorit.

To je paráda. Lebo veľa ľudí sa pozerá na tú osemstrunovú gitaru a myslí si, že kto to má, ten bude hrať len na tej ôsmej strune, ale nie, to je perfektný nástroj, perfektne sedí v ruke, super sa na ňom sóluje. Paráda.

Ok. A aký aparát a prečo?

Ja som ortodoxný marshallista, aj keď teda prešiel som si aj používaním iných značiek.

A keď potrebuješ čistý zvuk?

Tak si prepnem na JMP1, mám tam nejake presety spravené, ak by bolo treba, ale ja väčšinou hrávam s Metropolisom, kde si brávam tieto fulstacky za seba a tam čistý zvuk nepoužívam nikde, a keď hrávam s inými kapelami, tak si beriem Combo Peavey a tam teda mám tie čisté zvuky, tie sú pekné, použiteľné, lebo keby som si tam zobral Marshall fulstacky, tak tam na tom pódiu všetkých spoluhráčov pozabíjam :-) ))

Čiže aká je tá zostava? Aká je tá konfigurácia?

Takže najprv rack. Tak na vrchu  je vysielačka NADY URR 110, ktorú používam a s ktorou som maximálne spokojný. Skúšal som jej dosah a nenarazil som na hranice. Skúšal som to na štadióne, kde som išiel tak ďaleko ako sa len dalo a gitara stále hrala. Samozrejme opozdene Ďalej mám v racku Roland GP8 – to je gitarový procesor, vyslovene z toho idú zvuky ako z 80-tych rokov, ale ja z neho ťahám len také záverečné equalizačné korekcie a má veľmi dobrý phaser. Ďalej mám v racku TC Electonic G Major – ten používam na haly, delaye, chorusy, jednoducho priestory, modulácie a kompresie a ten mám zapojený do slučky do Preampu JMP1, čo je podľa mňa úplne zázračný stroj, ktorý si neviem vynachváliť a bola to jediná vec, z ktorej som dostal to, čo je predstava môjho ideálneho zvuku. Ja som sa vždy rozhodoval medzi Mesa boogie a Marshall, ale keď to mám povedať úplne jednoducho, tak Mesaboogie mi hralo príliš mesaboogisticky? a Marshall príliš marshallisticky, ja som chcel presne niečo medzi tým. A to mi presne splnila táto JMP1 Viem si to nastaviť tak, že tam keď si urežem tie stredy, urobím pomyselné  V-čko tak je to presne to, čo sa mne páči, takže JMP1 - midiovládateľný preamp a potom mám ešte DTR1000 KORG. Toto celé ide jedným káblom do hlavy Marshall JCM900 do returnu, túto hlavu 900-ku používam len ako záverečný lampový koncák. A potom mám dve bedne Marshall 1960 Lead Ačko a Bčko, poprípade keď ešte dávam dva fullstacky, tak tá druhá hlava je taká istá, len tie bedne sú už osadenéVintage V30.

Lebo V30-ky sa menej používajú pre Marshally ako Greenbacky.
Ale je to iný zvuk.

Je to iný zvuk a spolu to hrá veľmi pekne.

Máš niečo v štúdiu, čo by si nejako vyzdvihol? Čo v iných štúdiách nie je, lebo to štandardné vybavenie je vo väčšine rovnaké. Či už má niekto hall taký alebo taký... Máš niečo, čím by si sa chcel pochváliť a povedať, že tak toto ja mám, toto som vždy chcel?

Tak ja som momentálne najviac vytešený z tejto mašinky z TC finalizéra, je to úplne fantastická vec, to sa zapne a naraz príde muzika.

Ešte jednu vec si nejako povieme, teraz sa hodne preberá na gitarovom fóre gitaristi.sk to hranie cez počítačové simulácie. Počul som odtiaľ nejaké zvuky, ktoré tam dáva jeden z ľudí, ktorý sa tým trochu zaoberá - musicman, a mne osobne, ale ja nie som v tejto rockovej alebo metalovej úplne berná minca, mne sa tie zvuky, ktoré tam dáva on, dosť páčia.

Samozrejme, že kvalita tých zvukov je neporovnateľná s tým, keď sa nasníma živý aparát, ale ja veľmi oceňujem to, že tento chalan, tento musicman robí veľmi záslužnú činnosť v tom, že sa tým zaoberá, že nachádza nové hranice a delí sa o skutočnosti a o poznatky, ktorými by sme my museli pracne zaoberať, skúšať, zisťovať – má to zmysel, nemá to zmysel, a on proste toto robí a to je úplne perfektné. Ja si myslím, že to čo založil, je jedna z najprínosnejších tém, ktoré na tom fóre boli. Tak to aspoň vnímam ja subjektívne a dozvedel som sa tam kopec ozaj nových vecí a možno je to cesta. Ja sa priznám, že ja by som bol najradšej, keby bol jeden dobrý kvalitný softvérový simulátor, že miesto toho, aby som niekde do štúdia vláčil so sebou aparáty, kombá alebo aj malú fazuľku, že si proste prinesiem svoj preset, načítam a hotovo. Ale tá kvalita tých softvérových simulátorov nie je zďaleka taká. V tomto, čo sa týka simulácií, je mi POD bližší, vie robiť veľmi dobré a verné simulácie.

A ešte jedna taká otázka, to som zabudol pri osmestrunovej gitare, lebo som sa niekde stretol aj s názorom, že normálne klasické lampové zosilovače a reproduktory, ktoré sa používajú bežne – stretol som sa s tým u priateľa Semisha??? (smiech), že nie sú stíhateľné.

Sú, ale treba samozrejme všetky zvuky na osmičku urobiť viac-menej odznova. Chová sa to ináč, treba dať menej gainu, takisto treba aj na tú osmičku hrať aj trošku inak. Ona najlepšie znie, keď sa pravou rukou dávajú krátke a silné údery.
Semish: Najhrubšia struna nie je na to, aby sa na nej hrali kilá.

Presne. Dá sa to.

Lebo to je v podstate Gčko na base, je to myslím ladené FIS a od FIS ku G nie je až tak ďaleko, povedzme si na rovinu.
Ako sa ty pozeráš na túto módu, že všetko musí byť podladené?

Mne sa to páči. Takto. Nie som rád, ak sa z toho robí pravidlo, že kto nie je podladený, ten nie je in, ale mne sa to páči

Lebo ja mám jednu takú teóriu, o ktorej sa môžeme len tak sekundu pobaviť, že mne sa zdá, že tie gitary sú proste tak ako husle, a tak ako aj klavír, sú vyrobené na to ladenie E a že proste v tom ladení E znejú lepšie. Ja poviem len krátky príklad. Ja si to nikdy neuvedomím. Lebo si s Janom Balážom furt vymieňame nejaké gitary. A zas sa mi niečo vrátilo domov a ja hovorím: „To tak nehrá.“ A potom ... Lebo celý Elán je podladený o poltón, tak už som ja mal pocit, že tá gitara nehrá tak, ako má, ale to môže byť len môj subjektívny dojem a každý nástroj má nejaké ladenie, vieš, je saxofón, ktorý je B-čkový, je klarinet ktorý je tiež nejako ladený, proste sú nástroje nejako ladené a tam znejú. Podľa mňa aj keby si klavír podladil celý o poltón, tak by znel v tom istom temperovanom ladení. Hlas v pozadí: „Preto si myslím, že prišli tie sedemstrunové a osemstrunové gitary.“ JC. „Áno“. Dušan: „Však ja som chcel odpoveď na to.“

Preto to aj riešim tak, že gitaru nepodlaďujem, ale používam normálne štandardné ladenie, ale teda s pridanými strunami, spodné tonery.

Ja si tiež myslím, že to je tá rozumnejšia cesta ako podlaďovať. Aj tá struna je vyrobená na isté chvenie, v tom E ladení je doma. A že keď to podladíš, má väčší rozptyl a už nefunguje tak presne ako by mala.
Semish: „Pre mňa je šesť strún málo a osem už príliš veľa. Mňa by zaujímalo, že ako rýchlo si si zvykol na tú menzúru??? Tá osmička má tuším menzúru 27 palcov...“

Trvalo mi to asi 15 minút. Hneď, okamžite. Priznám sa, že väčší problém som mal prejsť zo šestky na sedmičku, než zo sedmičky na osmičku. Bolo to ale dosť rýchlo, pretože som sa na to strašne tešil a vyslovene mi to robilo radosť, takže endorfíny fungovali, zvykol som si rýchlo.

Semish: Tam sú aktívne snímače. Takže tvoj názor na pasívne verzus aktívne?

Tie aktívne sú mi bližšie, lebo predsa len na tom sustaine? je to cítiť, aj ten zvuk je na tých aktívnych konkrétnejší.

Takže v podstate si kamarát na túto hudbu, ktorú robíš s Metropolisom, aby sme to rozdelili zas...
Semish: „A ešte jedna otázka k tomu: tremolo alebo pevná kobyla?

Zase musím vyzdvihnúť túto Ibanez osemstrunovú, to je ideálny stav. Je to proste jemné dolaďovanie ale napevno. Toto je proste super. Tú gitaru raz naladím a tam nemám čo riešiť.

Inak si myslím, že doba takých tých Floyd Rose-ov je už dávno pominutá a toto zavýjanie šakalov na mesiac Lebo je rozdiel tremolo keď ho použiješ občas.

Prepáčte, ja sa musím ísť vypišať... KONIEC


[Diskusia k článku]





2017 Copyright Gitaristi.sk. All rights reserved.