Rozhovor s Jánom Balážom

December 22nd, 2008
Napísal:
Kategória: Rozhovory

Po tom ako sa portál www.gitaristi.sk zrenovoval, jednou z ambícií bolo profilovo priblížiť slovenských gitaristov. Keby sme to zobrali podľa abecedy, aj tak by nám ako prvý vyšiel Janko Baláž, gitarista skupiny Elán, ale to je asi zbytočná informácia. Jedno jesenné popoludnie sme sa so Zakkym, laptopom a foťákom na Kolibu a po dohode zazvonili pri dverách nového domu. Domáci pán bol doma a v dobrej nálade. Vo velikánskom štúdiu boli ešte veci nevybalené po bratislavskom koncerte. Usadili sme sa vzadu pri mixe, našli a zapojili mikrofón a pomaly sme to spustili.

Prvá a najzákladnejšia otázka je, prečo hudba? Lebo, však, ľudia robia všeličo.

Ako my, Slováci hovoríme – why not?

Bolo to z donútenia? Lebo ja som na husle chodil z donútenia.

Aj ja z donútenia na husle a potom dobrovoľne ne gitaru.

Čiže to malo štandardný priebeh.

Áno, štandardný!

Lebo niekto je taký, že ho to baví od malička poctivo cvičí a tak.

Ja nemôžem povedať, že by ma nebavila hudba, mňa nebavili husle!

Ani mňa nebavili husle a potom ma našťastie odhlásili. Asi aj teba.

Ja som sa tak mimovoľne odhlásil sám!

Ale že zostal taký teoretický základ je fajn, nie?

Áno tak keď niekto povie, že hrá v sexte alebo v tercii, tak viem o čo ide.

K tomu obdobiu sa viaže určite aj prvá gitara. Vôbec prvá v živote?

Jolana Diskant.

Hneď elektrická?

Hneď elektrická. Lebo to už bolo tak, mal som asi 14 rokov a vtedy som vlastne končil husle po siedmich rokoch. A vtedy som si už zarobil prvé peniaze a rodičia mi potom aj prispeli, tak som si kúpil Jolana Diskant.

Bolo to pod vplyvom vzoru?

Nie, to bolo pod vplyvom toho, že sa na ňu dalo hrať normálne, lebo to bola lubovka.

Áno, ale myslím, že či bola tá gitara pod vplyvom vzoru? Gitara ako taká!

Vtedy bol taký široký výber gitár, že to nie podľa vzoru, ale podľa toho, čo mali v obchode!

Jasne. A Podľa ktorého gitaristu?

Vôbec, to nemalo žiadnu príčinu! Ja som sa naučil tri akordy a chcel som gitaru, lebo na dvore som sa to naučil.

Dvor bol inšpiratívny. Ja som hral preto, lebo starší chlapci hrali. A tak sa mi to hranie na prašákoch páčilo.

Aj my sme mali na dvore nejakých takých chalanov, to už boli prvé bratislavské bigbítové kapely, ktoré patria už do prehistórie a hrali, tak sa mi to páčilo a chcel som také niečo aj ja! A mám čo som chcel!!!! Smiech

A kedy vznikol prvý nápad, že by sa to dalo s niekým dokopy. Ani sa nedá vtedy hovoriť celkom o kapelách.

Doba bola vtedy veľmi rýchla, my sme hneď asi za rok založili kapelu.

Na dvore alebo v škole?

Jasné, že na dvore. Vtedy som založil na dvore kapelu a tá sa volala Modus.

Tá úplne prvá sa volala Modus?

Áno.

Ja som o tebe vedel , že si zakladateľ Modusu, tak si rovno povedzme, kto tam hral?

Tak z tých známych Lubo Stankovský, teraz bubeník, ale vtedy tam hral basgitaru, len potom sme nemali bubeníka, tak padol los na neho, že on bude bubeník a vidíš aký dobrý bubeník sa z neho stal nakoniec! A asi dva – tri mesiace na to sme cvičili na Kominárskej v takom železničiarskom klube. Tam cvičil vtedy kde kto. Bola to taká Mekka cvičební vtedy v meste. Tam sa kapely striedali. Bolo to medzi dnešnou Račianskou ulicou a traťou. Už je to teraz zbúrané. A tam nám vlastne jeden kamarát zo sídliska, lebo sme všetci bývali na Račku, doniesol jedného takého chalaniska, že spieva ešte aj po anglicky, a do Mekky doniesol Mekyho.

Ten mal vety takých nejakých trinásť alebo štrnásť, nie?

Tak nejako. Ešte základná škola. A takto sa to celé udialo.

Kde bol brat Zdeno?

Brat Zdeno, keďže je rádovo o štyri roky mladší, tri a pol presne, ten ešte nebol v rámci potenciálu hudobného nikde, ale samozrejme chodil so mnou všade. Vieš, on chodil na harmoniku, poctivo cvičil v Ľudovej škole umenia a my sme už boli rockeri.

Lebo si myslím, že nie všetci vedia, že tvoj brat Zdeno ťa v Eláne predbehol.

Tak, nie že predbehol, patril do toho zakladajúceho spolku. Ako akcionár. A bol tam až do roku 1984. Potom tu žil a až v roku 1991 odišiel do Austrálie. On po tom roku 84 chodieval hrávať von, do Švajčiarska a tak, a nakoniec sa rozhodol, že teda pôjde preč.

K prvej gitare patrí aj prvý aparát…

No, prvý aparát bol magnetofón. Sonet Duo, alebo niečo v tom zmysle, ešte to bol elektrónkáč, no a potom som mal aparát, neviem, to už si ani nepamätám ako sa to volalo, viem, že to bola strašná krava ťažká, mala asi 70 kilo a to som mal taký nejaký zosilovač a ani neviem, či to bola továrenská alebo nejaká domáca výroba. Skrátka to hralo a to vtedy stačilo.

Tak to bolo také neurčité , ale ktorý bol ten prvý určitý, značkový?

Ja som si potom kúpil pod rukou nejakú Echolettu, vyrábali také 30Wattové aparátiky. To som si vtedy kúpil a potom, keď sme boli prvý krát vo Švajčiarsku v roku 70, som si kúpil Jennings!

Jennings bola anglická firma?

Jennings je vlastne ten, kto modeloval všetky Voxy. On si potom urobil svoju firmu. To bol môj prvý profesionálny aparát.

Do Elánu ťa doviedol Zdeno? Keď sme už boli pri ňom.

Nie , takto – to tak vôbec nebolo, že by ma tam on nejako doniesol. Lebo chalani boli, od nás z dvora. Vlastne k nám domov chodili na buchty a kuli plány a oni vlastne vtedy kopírovali nás ako Modusákov, ako starších bratov. Hrali aj repertoár od nás, aj všetko, čo sme my mali, mali samozrejme aj svoje veci a záujmy. Ale vlastne sme sa poznali dlho. Ja som sa s Vašom a Jožom poznal od nejakého šesťdesiateho ôsmeho, možno deviateho roku. Vlastne keď zakladali toto združenie a v podstate pernamentne sme boli v styku. Ako som povedal, chodili k nám domov, takže to nebolo, žeby ma Zdeno niekam dotiahol.

Ja len že v Eláne bol Zdeno prvý, tak som v tom chcel mať jasno. Dovtedy bol v Eláne len jeden gitarista Ďurko Farkaš.

Ale aj Ďuro bol od nás z dvora!

Tak ako celá tá kamarátska patria! Aj prvé nahrávky robili len s jednou gitarou keď bola v Eláne ešte aj dychová sekcia. Ale o Eláne neskôr.

Hej, hej, presne tak.

Išiel si od začiatku cestou hľadania si nejakého svojho zvuku? Keď si si kúpil trebárs toho Jenningsa a potom nejaké iné aparáty, či si aj v tých sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch rozmýšľal o tom, že si ideš hľadať svoj zvuk, alebo sa to kupovalo a vymieňalo za to čo prišlo pod ruku?

Isteže boli zvuky, ktoré sa mi už vtedy páčili, len dopracovať sa k takým veciam bola absurdita, ako snívať o tom že si to kúpim, lebo sa mi to páči, takže väčšinou to dopadalo tak, že to čo sme zohnali, na tom sme sa snažili vykúzliť nejaký zvuk.

Dnes je to možno ťažko pochopiteľné, ale fakt to bolo strašne zložité.

Ale vieš, vtedy mi aj ten magnetofón znel fantasticky, aj gitara. My sme mali vtedy obrovskú obrazotvornosť, dneska na to musí byť super aparát!!! – smiech

Ja som mal na to rádio.

Jasné aj rádio fungovalo. Všetko som zničil! Aj tu mám ešte jedno také elektrónkové rádio.

Aj doma ste skúšali? To bola tiež vtedajšia prax.

Nie, my sme mali to šťastie, že sme tam mali tú Kominársku. Niekoho sme poznali, už si ani nepamätám koho, a tak sme sa to klubu nejako nanominovali…

Vtedy bolo túžbou, kapiel ktoré sa dostali na istú úroveň počúvateľnosti urobiť zahraničný repertoár a ísť si na západ zarobiť na poriadne nástroje a aparáty. Išli ste aj vy touto cestou s Modusom?

My sme s tým prvým Modusom najprv boli slávni doma a potom sme išli von, čiže naopak! Vyhrali sme bratislavský bigbítový festival a potom sme boli na celoslovenskom kole a tam sme skončili tretí. To celé bolo predtým ako sme išli hrať von. Až keď sme boli slávni a zistili sme, že nemáme na čom hrať sme si išli zarobiť na západ.

Na západ sa chodilo z núdze, nie preto, že by tu niekto nebol dobrý, ale iná možnosť ako sa dostať k veciam, proste nebola.

Aj keď my sme paradoxne neboli tá kapela, čo potom stále chodila hrať von. Lebo boli kapely, ktoré sa orientovali potom len na to, že pravidelne chodili hrať len tam.

Skoro každý si povedal, že tam ide len raz, ale niektorí pri tom proste zostali.

Ja som toto skrátka nerobil, ja som si tam kúpil aparatúru a zase som fungoval doma.

To si kúpil toho Jenningsa?

Jenningsa s Gibsonom!

Ktorého?

No Les Paula Personal.

To je ten, ktorého máš dodnes. To je ten najstarší, povedz nám niečo o ňom.

Normálne som došiel do obchodu v Motreaux vo Švajčiarsku a tam so ho videl, páčil sa mi, mal veľa gombíkov, to sa mi zdalo zaujímavé. Nič som o tom nevedel, ale… Dokonca som na ňu nemal ani peniaze, ale mali sme tam zmluvu, že tam budeme, ja už neviem koľko hrať, tak mi to ten obchodník po odobrení od šéfa nášho podniku, dal na splátky. No stálo to neskutočné peniaze, a tak som žil, že som si za mesiac kúpil jednu kokakolu.

Ja si myslím, že len tomu, kto si vedel odriecť, si vedel tie veci neskôr vážiť. Nie ako matériu, ale ako svoj výrobný prostriedok v podstate. Veď aj ty si si mohol dávať tých kokalok veľa a hrať ďalej na Jolane, nie? Týmto sa vlastne aj odpálila taká pripravená otázka o prvej ozajstnej profi gitare. A to je aj gitara s ktorou si ťa veľa ľudí pamätá zo začiatku tvojho pôsobenia v Eláne. Farkaš mal sunburst Fender a ty Gibson a tak ste boli aj značkovo podelení. Ty sám si skôr gibsonista alebo fendrista?

No, nemôžem povedať, že by som bol vyhranený v rámci nástrojov. Zo začiatku som mal toho Gibsona, ale potom som si kúpil aj ďalšie gitary, nejaké…

K tomu sa dostaneme…

Takže, ako kreatívny človek hľadám všetko možné. Nie som upnutý úzkoprso k jednému zvuku, k jednému aparátu k jednému nástroju.

Ani nejako hmatníkovo ti nevyhovuje nejaká značka viac?

Nie, keď je ten krk dobrý, tak je to jedno!

U gitaristov je to taká logická otázka či Fender alebo Gibson.

Ja si myslím, že je to skôr, že sa ľudia tak zahľadia do jednej veci. Moc a niekedy až zbytočne.

A kde skončil Jennings?

Ten som predal, už neviem komu, niekde možno je, a možno už ani nie. Nebol to lampáč ale tranzistorový zosilovač, vtedy bolo moderné hrať na tranzistory! A lampáče sa na druhej strane vtedy dosť kazili, proste to odchádzalo. Ale kde skončil Jennings fakt neviem.

To nie je až tak podstatné, touto otázkou so ma chcel dostať k tomu, že aké boli ďalšie? Ak si spomenieš nejako chronologicky.

Potom som používal dlho hand made! Bol tu taký jeden kamarát Ďuro Vanous, ktorý potom neskôr šiel za mláku do Kanady. Tam aj žije a stal a z neho významný inžinier nejakej firmy. Celá alebo takmer skoro celá slovenská špička hrala na jeho zosilovačoch. Či to bolo Collegium, Prúdy, kdekto hrával vedy na tých jeho veciach.

Elektrónkové?

Nie! On začal používať mosfety, ale hralo to. Vedel spraviť už aj ten skreslený zvuk, boli to na tú dobu dobré aparáty!

Niečo si s tým aj nahral? Je tento zvuk aparátu aj niekde zaznamenaný??

Áno, nahrali sme s Modusom také nahrávky ako Formula ale to sa nahrávalo ešte v Hlohovci, kde bolo štúdio.

Formula, to už spieval Jano? Myslím Lehotský…

To spieval Čufo. Vtedy hral s nami Čufo basu v Moduse.

To si pamätám, Formulu… zákrutou sa rúti rýchly šofér…..Tu je teda zvuk Vanousovho aparátu. Čo bolo po ňom?

Po ňom , čo som to mal, prosím ťa… S tým som hral až do vojny. Po vojne som šiel do Švédska a tam som vlastne ešte hral na tú Vanousovu hlavu. Bola to malá hlava, tak som si ju nechal. Keď som prišiel do Elánu tak som si kúpil Acoustic 160.

To viem že si to mal.

Teraz má tuším ten môj Vrabec.

Ak je to on, tak ho má. Minule sme spolu hrali a Vrabec má naozaj starý Acoustic…

To je ten môj, vidíš stále existuje! Lebo ja som ho Smykovi, to bol môj sused, čo trošku hrával predal. Už som to nepoužíval. A on mi nedávno povedal, že to predal teda Vrabcovi.

Čo bolo ďalej?

Po Acousticu? Potom som mal toho Twina, lebo som v Eláne už hral stereo. Som teda kúpil Twina, medzitým som mal nejaké dve Marshall hlavy, jednu z toho som predal, čo dodnes deň ľutujem! To bol starý originál Hendrixák štvordierový. Predal som ho a dnes ľutujem, lebo som si kúpil teraz taký isý, ale ten bol asi lepší! Len vtedy som prešiel na inú koncepciu takže som to predal.

Ale dlho hráš stereo.

Neviem, ale asi v Eláne som začal so stereo. Okrem prvej dosky. Už buď druhú alebo tretiu som už začal stereo hrávať.

Do sterea si používal Acoustic a Fender Twinreverb?

Hej.

A tento Marshall čo tu vidím je jeden z tých dvoch čo si mal?

Áno, jeden som si nechal a jeden som teda predal

A na ňom sa nahralo tiež hodne platní, nie?

Nielen ja, kdekto!!!

Ešte si mal chvíľu aj Carvin.

To som mal ako hlavný aparát. Keď sme boli vo Francúzsku, v nejakom osemdesiatom šiestom, sme išli cez Nemecko a tam so ho kúpil u Burgensteina, on mal obchod a ako emigrant vychádzal našim v ústrety. Carvin bola lampová novinka, tak som to kúpil a hrával som na to niekoľko rokov. Ešte stále je tu odložený.

V súčasnosti si sa dostal k tomu, že si si k tomu pôvodnému Marshallu JMP, z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov kúpil ten JMP robený ručne.

Áno, je to model Hand wired najvyššej rady aký existuje.

Ako bedne si požil dva Marshally…

1936 modely.

Ale niečo si s nimi urobil…

Vyhodili sme prednú dosku, kde boli dva repráky a dali sme tam dosku s jedným otvorom a dal som tam dva staré 100 Wattové Celestiony G 12 H originálne ešte z osemdesiatych rokov.

Máš ale aj dva staré boxy.

Mám 1960 B, a sú tiež z osemdesiatych rokov. A sú vlastne k tým dvom Marshallom, ktoré som kedysi mal. Ale hral som na to aj s Carvinom.

Mne sa osobne táto koncepcia vždy s jedným reprákom páči.

Vytestoval som to aj s tými veľkými bedňami a zdá sa mi to najlepšie riešenie aké momentálne viem.

Ale určite nehráš napriamo, tak cez čo sa to ženie?

Hráme to cez GP PRO BOSS ktorý používam ako efekty.

Prečo práve tento?

Keď som si preštudoval rôzne efekty, ich ovládanie, možnosti, tak mi vyšiel ako logické a najlepšie riešenie pre to, čo som ja chcel. Lebo má dve slučky, a tie sa dajú ovládať, či už že vieš dávať signál tam, ale aj koľko signálu si berieš naspäť, vieš si ich dať za sebou, vedľa seba, do sterea a tak ďalej tie loopy. To som potreboval aby som si mohol používať, keďže nechcem používať skresľovací aparát samotný. Ja chcem používať čistý zvuk a do toho ísť už so skresleným. Nato používam zatiaľ dva Tube Factory na skreslenie. Každý zosilovač má svoj Tube Factor Hughes Kettner.

Teda dva Tube Factory na skreslenia a Boss na všetky modulačné a priestorové efekty. Ale ešte niečo v tom racku vidím.

V podstate tu už nič nie je, je tu ešte speaker simulator Palmer PDI 03, to som kúpil ešte ako nemecký výrobok dávnejšie.

Ty teda snímaš na koncerte zvuk z Palmeru a nie mikrofónmi…

Zo speaker simulatoru ideme káblom cez direct boxy rovno do mixu. Pod Palmersom je v racku direct box. Cez neho ide aj elektrika aj akustika. No a celé sa to prepína MIDI controlerom Behringer.

Jednou z kapitol tvojho života boli filmy, respektíve hudba k filmom.

Filmy???

Áno, veď si robil hudbu k niekoľkým filmom! Teda pesničky.

K jednému. Kamarád do deště, to som robil. Potom Rabaku, ale to je náš film.

Ty si nenahrával hudbu? Podľa gitár a prečítateľnosti hrania som si tipol na Fontánu…

Nahrával som jednotku aj trojku. Tak to beriem, že nie autorsky, ale len ako hráčsky som sa zúčastnil.

Tvoja slávna filmová pesnička je Dávej ber, nie?

Je.

K tej došlo ako?

Normálne mi zavolal Soukup, režisér, že by mal záujem aby som mu k filmu čo ide točiť urobil nejakú hudbu a pesničku a tak ako som aj na začiatku povedal – why not? –zaujímalo ho, ako to budeme robiť, či najprv pesničku alebo text, a ja že teda ak má text sem s ním, a spravili sme pesničku.

Bol to velikánsky hit a Sagi z neho žije dodnes. A nahrávanie na Fontánu vzniklo preto, lebo hudbu písal Vašo?

Hlavne tá prvá fontána vznikla tesne po tom, ako Vašo odišiel z Elánu, no my sme sa rozišli vo veľmi dobrom, lebo on mal len inú umeleckú predstavu o svojom účinkovaní ako takom. A boli sme dohodnutí, že keď budeme potrebovať, helfne on nám a my zas jemu. A to vlastne fungovalo celý čas kým nebol v Eláne. Tak keď povedal, že treba niečo, vokály alebo napríklad nejaký inštrument nahrať, ktorý si myslel, že potrebuje od nás, vždy sme sa v pohode dohodli.

Lebo gitara v niektorých pesničkách z prvej Fontány je čitateľná, balážovská, aj systémom hrania, aj zvukom, čiže nakoniec si presadil, alebo máš svoj zvuk, keď sa dá rozpoznať a definovať, že toto je Baláž.

Hovoria ľudia, že vedia kedy hrám. To je potešiteľné!

Je! K tomu to má smerovať to má zmysel. Keby si si mal urobiť nejaký rebríček aparátov, ktoré si mal za život, ako by vyzeral?

V rámci čoho? Dobrého pocitu?

Jasné!

Hm… ťažko povedať, lebo ku každej tej aparatúre sa viazala určitá doba. Určité predstavy, určité zadosťučinenia, robiť z toho nejaký rebríček je ťažko povedať, lebo ja to skôr beriem tak, že ja keď som si kúpil nejaký nový nástroj ja som si kúpil aj synťák, ja som vždy z každého nástroja dokázal využiť, že ma inšpiroval k zloženiu pesničky takže ja som to nechápal ako…

Ja od teba ani nechcem loviť nejaký rebríček nasilu…

Ja len vysvetľujem, že nemám ten pocit. Že vždy keď som si niečo nové kúpil, tak som na tom zložil pesničku, čiže tým pádom som to považoval za zmysluplné.

Pýtať sa ťa teda na rebríček gitár je rovnaká blbosť. Alebo tam máš nejakú?

Nie nemám.

Ani ten Gibson nie je nejako vyššie?

Nie.

A zabudol som ešte jednu vec. V osemdesiatych rokoch skoro všetci čo si aj ja pamätám, aj vo svete podľahli čaru Rockmannu Tom Scholtz! Podľahol si?

Podľahol…na chvíľku. Mal som ten profesionálny Rockmann.

A je niekde zaznamenaný?

No samozrejme! Na Rabake!

Rabaka ja nahrávaná na Tom Scholtza?

Aj, áno je. Striedal sa Carvin a tento Rockmann. Van Gogh je nahrávaný na tom celý.

Spomínaš si, význame platne alebo pesničky, na akých konfiguráciách si nahral?

No určite!!!

Prvú platňu si nahral teda na čom?

Prvú už na Accoustic Gibson a nejaká krabička.

Druhú, Nie sme zlí?

To bol ešte stále Accoustic. Tretia a štvrtá už aj Fender Twin. Aj Detektívka to isté.

A ešte stále nie Marshall?

Nie ten prišiel až potom. Aj keď počkaj, teraz sa musím zamyslieť, ale nie na nahrávanie nie, hral som na nich koncerty. Nato som používal tie Marshally.

A nahral si vôbec niečo na ten JMP Marshall?

Jasne, Bosorku. Bosorku sme nahrali na Marshalla trebárs, ja už som to vtedy dosť striedal, možno si to úplne detailne nebudem pamätať, čo som na čo nahral, ale Bosorka je určite na tomto JMP a na Fendri Stratouši.

To je počuť!

Ešte som mal vlastne, ja som vlastne hodne nahrával na Mesa Boogie Quad preamp!

No, to je zaujímavá informácia!

S tým som vlastne hrával cez tie Marshally.

A to je ktorá pesnička napríklad?

Fu, to už bolo od Nebezpečného nákladu. Som mal ten Quad preamp. To bola tiež vtedy strašná novinka, strašne drahá v tých dobách.

Je nejaký aparát, ktorý by si hrozne chcel mať?

Chcel by som si vyskúšať dobrú starú hlavu Hiwattu.

Môžem ti ju zabezpečiť od jedného kamaráta.

Mňa to zaujíma v tomto kontexte, takto, lebo, vieš, ono je iné. Hiwatt je dobrá aparatúra…to kdekto používal a aj používa! Ale keď ho vieš zohnať, určite by som si ho rád vytestoval. Najradšej stovku!

A je nejaká gitara. Taká ako máš ten Hiwatt?

Jediné, čo mam mrzí, v živote, že keď Ďuro Farkaš odchádzal z kapely že mi nepredal, lebo on mal strašne dobrú a vydarenú Mesa Boogie. A nechcel mi ju predať. To kupoval v osemdesiatom roku, mal to v čiernej koži a bol tam Eminence reprák. A jemu hrala tá bugina vynikajúco! Bola taká klasická s päťpásmovým equalizérom, ale myslim, že Mark IV to ešte nebola.

Ale bol to taký systém zvuku ako séria Mark, také tie pekné zvuky. Kde skončila?

To neviem, neviem komu ju predal, neviem, nemám je stopu, ale to bol veľmi zvukovo vydarený aparát, čo on mal.

A tá gitara?

Čo by som niekedy chcel? Ono je to ťažko, kým si gitaru nechytíš a nevyskúšaš, ani nevieš, čo chceš. Naozaj ťažko povedať, či je niečo také, ešte možno nejakého starého Rickenbackera pre doplnenie zvukov.

Ako vyzerá príprava na taký koncert ako bola Letná? Z tvojho pohľadu?

Môj pohľad je aj pohľad celej kapely. My sme boli dva mesiace u Vaša v štúdiu sme cvičili, nahrávali a tak dokola.

Ty si niečo špeciálne urobil vo svojej výbave?

Vymenil som si len káble, aby nezahaprovali, lebo to by bol trapas, keď som vedel že sa to celé točí, tak ten hardvér som skrátka otestoval, aby to všetko fungovalo.

Na čom si tam hral?

Vieš čo, vtedy som mal ten rackový Line 6, a to som používal. Hughes Kettner lampový koncák a dve Marshall bedne. A všetky zvuky išli z Line 6.

Splnilo to tvoje očakávanie?

Myslím, že to hralo slušne.

Dobre to dopadlo, došli aj nejakí ľudia…

Sem – tam. Okoloidúci!

Ale nie, bolo to úžasné, bolo tam 80 tisíc ľudí?

82 nejako oficiálne platiacich, plus tam čo sa zmestilo za plotom, to odhadli tak na dvacku. Lebo tam sa dalo dívať aj spoza plota od Vltavy, tak tam bolo asi 20 zadaráča.

Keď sa urobí takýto koncert v nazveme že Československu pre asi stovku, nedá sa asi urobiť tu už viac.

Zatiaľ u nás nedošlo viac ako na nás na nikoho vôbec! Je to najväčší koncert aký na tomto území zatiaľ bol. Včítane Rolling Stones, Pink Floyd, a včítane Jacksona. Ani na jednom nebolo toľko ľudí. A myslím si, že aj scéna bola najväčšia!

A orientácia na tej obrovskej scéne, nebol to problém?

Nie, my sme mali svoje postavené tak ako stojíme bežne, a čo je nad tebou, pod tebou a vedľa teba ti je jedno. Tam boli vlastne postavené tri pódiá. Dve pre predkapely a jedno hlavné.

Bolo to vtedy veľmi sympatická, že v podstate celá prvá liga nemala žiadny ani mindrák, ani problém robiť predkapelu.

Tí, čo tam boli. Tí nemali problémy, a tí čo tam neboli, a mali byť aj iní, tí problémy s tým mali! Vyznieva to tak, že tam boli tí, čo nemali problém. Ono muselo sa niečo podniknúť v tom smere, lebo rádovo stovka tisíc ľudí sa nedá pustiť za hodinu, ani za dve! A zas tí prví, keby tam vošli o druhej, tak neviem, čo by tam robili na tej pláni celý deň, skrátka, ten program musel fungovať takýmto spôsobom.

Tí, ktorí tam neboli, môžu ľutovať! Lebo si myslím, že v akejkoľvek forme sa zúčastniť takéhoto projektu, je fajn.

Tak áno, lebo už tí prví, čo hrali, mali 20 tisíc ľudí, čo uznáš, nie je bežné…a niekomu sa to dovtedy ani nestalo.

Prečo vznikol projekt Unpluged? Ktorý bol, mimochodom veľmi úspešný…

No, prečo vznikol, chceli sme si to tiež vyskúšať, veď kdekto si to vyskúšal, že ako sa to správa keď sa to hrá na akustických nástrojoch, tak sme to vyskúšali aj my.

Vtedy ste si zavolali aj Ďurka Buriana?

No, to tak vzniklo, lebo Ďuro hrával s Vašom, keď bol sólista. Tak sme zavolali Ďura, lebo on je taký známy akustický hráč. A dobre to dopadlo, bolo to celkom také príjemné.

Vyšlo to aj na DVD?

Vyšla len prvá časť, lebo druhú časť zmazala STV po nástupe opozície k moci keď televízia dala vymazať nás, lebo že sme akože my, hoci iba Jožo bol HZDS, tak to normálne zmazali. To sa teda nestávalo ani za komunistov!!!

Je to trápne…

Najtrápnejšie je, že to zariadil Jožo Filo, čo bol programový taký nejaký riaditeľ televízie, ktorý voľakedy v Eláne spieval a chodil ku mne domov na buchty…takže, taký je život. Tak sa ľudia vedia sko……….ť

To tak bohužiaľ býva!

Nechcel som použiť tento výraz, ale lepší na to nie je.

To tak býva, že ľudia relatívne blízki ti urobia väčšie podrazy ako úplne cudzí…ale keď ste vymýšľali projekt Unpluged, napadlo ti vtedy kde to skončí???

V zmysle čoho?

V zmysle Carnegie hall!

Jaj!!! Takto, to sa zdá, ale dôsledok nie je príčina! Príčina toho, že Carnegie hall bol unplugged, boli peniaze, lebo keby sme tam mali hrať normálny koncert, tak by sa tie peniaze na to nedali nájsť. Akustický koncert je lacnejší, lebo má menšiu výpravu.

A čo mol problém?

V peniazoch.

Myslíš previezť tam veci odtiaľto?

Nie! Po prvé, nepoznáš celé zázemie Carnegie ako funguje. Oni fungujú tak, že ti ponúknu hranie, za to zaplatíš, ponúknu ti aparát, za to zaplatíš… ale to sú také balíčky od – do, od – do, a vždycky je to je to aspoň 25 tisíc dolárov navrch ďalší balíček, a aj teraz keď sme hrali, sme potrebovali jednu monitorovú bedňu naviac a plus 25 tisíc…lebo sme prekročili balíček. A nikto sa s tebou nebude baviť! Taký je systém. Môžeš si tam požičať aparatúru v Amerike od bárskoho, veď my tam máme kamarátov, čo by nám požičali hocičo, ale to nejde, lebo Carnegie funguje tak, že len oni ti požičiavajú a za strašné peniaze! Neexistujem že si tam donesieš svoju aparatúru! Také neexistuje! Musíš si to od nich zapožičať.

Ty si napíšeš, čo chceš a oni to zabezpečia.

Áno, za svoje ceny. Ktoré sú trikrát alebo päťkrát alebo desaťkrát vyššie ako kdekoľvek v Amerike. Oni si to môžu dovoliť a je to tak!

A keď sme pri tom a vieš niečo o tom o čom v tejto republike asi veľa ľudí nevie, môžeš si tam napísať čokoľvek?

Samozrejme! A potom sa bavíš v miliónoch dolároch!!! Môžeš čo chceš! Ja som si napísal, že ako záložná gitara, lebo nástroje si môžeš doniesť vlastné, nech je tam Taylor a bol tam Taylor. Za poplatok, nech sa páči. Modré z neba, ale trikrát drahšie…

Oni tam teda nič nevlastnia v nejakom sklade, ale na každú akciu to odniekiaľ zabezpečia.

Carnegie hall obsluhuje štyristo ľudí a ty ich musíš všetkých zaplatiť. Všetci musia byť na mieste. Nič nerobia – komunizmus! A nevedia robiť. Osvetľovač, úplný debil. Nevedel zapnúť tri lampy. Tam neboli žiadne strašné lasery a tak, klasické svetlá, pár reflektorov ako v malom divadle. Keď sme mu povedali, že tam to chceme zasvietiť, to bolo hrozné. On fakt nič nevedel.

Ale aj tak , si myslím, že keď ste vymysleli Unplugged, nikomu nenapadlo, že sa s tým programom skončí tam, kde sa skončilo.

Určite v deväťdesiatom ôsmom sme nerozmýšľali, že budeme že v dvetisíc siedmom budeme tam kde sme boli.

Menili ste repertoár špeciálne na túto príležitosť?

Nie , my sme si postavili repertoár. My si vždy na takéto akcie povieme, čo budeme hrať. Čo je nacvičené to je a len sa opráši a čo nie je, sa prearanžuje trošku. My sme tam išli aj s tými babami, huslistkami, tak sa to muselo trošku prekopať a urobiť.

Huslistky bol tvoj nápad?

My sme špekulovali nad nejakým oživením. Vždy do programu niečo vymýšľame a tak to nejako vyplynulo z debaty, myslím že s Vašom sme sa bavili, že by sme mohli nejaké huslistky do toho zapojiť a ja som dokonca o týchto vedel, lebo som ich predtým videl hrať. Tak som zavolal kamarátovi, čo ich mal na akcii, dal mi číslo a už to bolo.

Lebo je bežné, že na unplugged koncerty si interpreti volajú sláčikové kvarteto alebo iné teleso aby pekne držalo harmóniu, aby necinkali len gitary. Ale vy ste nešli cestou kvarteta ale baby aby aj trošku vyzerali, nie?

No jasné. Trošku marketing…

Ak sa to vôbec dá, čo napadne človeku, keď skončí koncert v Carnegie hall?

To ani nie je myšlienka, to je taký duševný výbuch, že dobre!

Je to istý spôsob zadosťučinenia?

Jednoznačne.

Nie každému na celom svete sa podarí si tam zahrať, lebo tam nemôže prísť hocikto…

Aby som to doplnil s tou Carnegie hall, že tiež bol problém, nechceli nás tam pustiť, až keď videli video z Prahy, tak potom nás tam pustili. Uznali, že sme niekto a to sa nám stalo už druhý krát, lebo v takej podobnej sále, aj keď nie až tak známej, v Sydney. Tam je jedna sála, kde nemôže hrať nejaký lokál matador, alebo niečo podobné, tam hrajú skrátka len slávne kapely. Nie je to veľká sála, je to tak tisícka, ale neexistuje, aby sa tam dostal nejaký no name, nemyslím ten košický, ale ani ten by sa tam nedostal. Tak to bolo na turné, čo sme boli Amerika, Austrália, hľadali pre nás sálu v Sydney a v tejto sále pre niečo padol koncert tých spievajúcich Backstreet boys. No a teda, že keď to padlo, že skúsime zabookovať tú sálu a a že to nie, že to nejde! Tak zase museli do Austrálie plynúť vtedy videá cédéčka, aby videli, že sa neblíži nejaká miestna kutálka. A nakoniec nás tam teda pustili, Tá sála je oproti radnici v Sydney a oni si to tam tak považujú za svoju sálu ako svet Carnegie, a triedia si kto tam bude a kto nie.

Výborne. A má človek, ktorý urobil teda doma najväčší koncert zahral si na veľmi významných pódiách tejto planéty, kde sa dostanú len špičky, ešte nejaké nesplnené koncertné miesta?

Tak uvidíme, ako my hovoríme položartom, polovážne, ešte ten Peking treba dobyť!

Ale olympiáda už bola…

Ale my sme nehrali v Amerike, keď tam niečo bolo.

Áno, ja len že olympiáda bola taká fajn príležitosť medzinárodná…

Ja si myslím, že celosvetovo, ako sa vyvíja ten čínsky boom, tak za chvíľu tam bude toľko ľudí, čo nás poznajú, že kľudne tam urobíme ten koncert –smiech.

Naspäť ku gitarám, keď ideš nahrávať, či už celé album alebo pesničku, zvuk si tvoríš, niekde v skúšobni alebo sám doma a či to necháš, že ako to dopadne v štúdiu, a ten zvuk potom na danú skladbu používaš?

V štúdiu nejaký zvuk musíš nastaviť! Nedá sa povedať, že ako to dopadne. Niektoré zvuky si vymyslím dopredu a niektoré vznikli v štúdiu, podľa nálady.

Čiže nemáš na to jednoznačnú metódu?

Nie. Veď máš aj momentálne invencie. Ja som taký, že ja to miešam krížom – krážom. Podľa hesla – všade doma a dobre najlepšie.

Sleduješ dnes amatérsku alebo poloprofi scénu?

Nie. Dnes keď som jedol som na Musicboxe videl nejakú Kristínu ale ani to neviem kto je.

Lebo som mal takú, že ak to sleduješ, čo si myslíš o ich úrovni, ale keď nesleduješ, je to jasne. A nejakí mladší gitaristi?

Jedného mladšieho výborného máme v kapele Henryho Tótha – smiech.

No to je fakt mladší!

No odo mňa je mladší, tak čo… Tak aj mladší sú dobrí!!! Ale nie, myslím si, že je kopa zdatných gitaristov, aj tí dvaja chalani čo hrali v tej našej televíznej show.

Viem, že hudby máš v živote dosť, ale nemal si nikdy chuť si ísť len tak zahrať do nejakého klubu?

Čo ja viem, ja som sa tam trošku nahral v tých kluboch, keď som chodil do Švédska, tak som hrával takéto kšefty tam, tak som si tam svoje odohral, ale nehovorím, že by som si nezahral…Ale je to svojím spôsobom zložité, lebo sa s tou branžou moc nestýkam, vieš, to musíš v tom aj fungovať a potom si môžeš ísť aj zahrať, lebo len tak niekde dojsť sadnúť si a hrať blbosť asi.

Na akom dobrom koncerte si bol?

Bol som na niekoľkých dobrých, bol som na Led Zeppelin v roku 1970 to boli na vrchole svojej slávy. To bol dobrý koncert. Potom som videl dobrý koncert v Göteborgu, kde som bol na Jethro Tull, asi v 1978 roku, dobrý bol samozrejme Pink Floyd aj keď pršalo, lialo ako z konve v tej Prahe. Dobrý bol aj Queen v Budapešti a Genesis, to boli také povinné jazdy za komančov. A super bol AC DC v Prahe. Ešte som si spomenul, že som videl Django Reinhhardta, vo Švajčiarsku tiež v roku 1970. To bolo skvele!

A čo by si ešte chcel vidieť, teda okrem Elánu v Pekingu…

Rolling Stones som videl tiež, ten prvý v Prahe asi v roku 90. Čo ti ja viem, čo by som chcel, Chicago som nevidel v ich dobe a to ma mrzí a mrzí ma aj Eagles v tom 1978 keď boli vo Švédsku a nemal som čas tam ísť. Bol som tak zle na tom, že sa mi to bilo s tým, čo som robil, že som nemohol ísť. To ma veľmi mrzí, lebo to bola tá doba, že Hotel California a to všetko…

Eagles je dodnes deň najlepšie live zarábajúcou kapelou v USA.

Veď keď si pozrieš to ich DVD sa môžeš posrať z toho. Ja mám také. Že začínajú unplugged a končia bigbítom.

A aj dnes by si niekoho chcel vidieť?

Ťažko povedať, mrzí ma , že som nezažil Franka Zappu, a to už samozrejme nezažijem, až v budúcom živote, a ešte z takých tých velikánov, čo ti ja viem… neviem si narýchlo spomenúť, ale určite že by som si niečo vymyslel.

Je ti za nejakou gitarou veľmi ľúto?

Myslíš z tých, čo som mal? Nie, čo som predal neboli až také super kúsky a tie, čo som mal dobré, tak tie mám.

Cvičíš??

Cvičím, samozrejme, keby som necvičil, nemôžem hrať.

Bol si tiež ten fanatik, ktorý hrá osem hodín denne?

Aj štrnásť som hral. S Lubom Stankovským v Moduse, no v kuse sme hrali, od rána do večera. My sme vždy dvaja cvičili. Gitara a bubny furt sme mastili.

A cvičil si aj podľa nejakých škôl alebo ucho a ideš!

Trošku som sa venoval aj takým, keď som niečo aranžoval trošku tej hudbe v notách, ale žeby som nejaké etudy prehrával, kedysi za komunistov keď sme mávali tie prehrávky tak sa človek musel naučiť hrať ničo z listu, tak vtedy som sa prinútil.

Myslíš si, že také prehrávky ako sme mali my pre Slovkoncert by mali dnes zmysel? Hudobne, tie teoretické písomky a tak…

Je otázka, či je to potrebné. Lebo aj vtedy to bolo potrebné aby mali na teba isté páky… mali na to aj oprávnenie, lebo ti dávali štátne peniaze, dnes, keď hrám sám za seba tak buď to si niekto kúpi lístok alebo si ho nekúpi. A bolo to absurdné lebo Vašo, ktorý skončil VŠMÚ tam musel chodiť tiež. Lebo tam o hudbu nešlo!!!! A keď si bol nepohodlný ti to nedali a vybavené!

Ale zas aspoň raz to roka sme si zopakovali teóriu a kukli sa do nôt.

Dnes je ten problém vyriešený úplne iným spôsobom, že dnes konzervatórium nemá problém s tým, že robíš takúto hudbu. Vtedy sa to nedalo a ty si nemohol študovať konzervatórium a hrať rock. Ťa vyhodili! Dnes ten mladý chalan čo sa chce profi venovať hudbe, tak si kľudne ide na tú školu a vie, že nemá problém, že sa to tam naučí a potom dobre hrá. Za našej éry, keď si chcel hrať toto si musel byť samouk, spoločnosť ťa zo vzdelania vydedila.

Aj keď úroveň dnešných súkromných hudobných škôl je prinajmenšom diskutabilná a pripadá mi ako systém – zaplať a rob si čo chceš… bol som sa pozrieť na jeden taký absolventský koncert a veľmi skoro som skončil v miestnom bare…

Nech si študuje kto chce, čo chce, ide o to, či mu potom niekto za jeho hranie aj zaplatí, teda za to, čo sa naučil.

Posledná. Pesničky robíš na text alebo vychádzajú z nejakého jamovania v kapele?

Nie nikdy sme jamom nerobili pesničky, vždy niekto doniesol komplet pesničku.

Ešte stále sú v Eláne pesničkové autorské burzy?

Áno.

Ja si myslím, že autorské burzy v Eláne pomáhali jeho vývinu a v zdravej konkurencii prežili len najlepšie pesničky.

My sme tam tí rovnakí autori stále. Výsledok demokracie je na albume Rabaka pesnička Odtrhla raz muche krídlo dva krát, lebo obidve boli dobré!

A čo sa stalo so všetkými tými pesničkami, ktoré prehrali ten boj.

Tie prehrali! Jožo doniesol Nie sme zlí asi šesť krát, kým bola taká dobrá ako je dnes.

Chceš ešte niečo povedať?

Nechcem.

A my sme potom ešte spolu vyhrali nad jedným kubánskym rumom!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!





2017 Copyright Gitaristi.sk. All rights reserved.